Mier v Európe je potrebný a možný. Je základom stability, cieľom bezpečnosti a predpokladom prosperity. 9. mája 1950 vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman prišiel s plánom na vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele ako s ponukou pre porazené Nemecko a ďalšie krajiny. Bolo to prekvapenie pre mnohých. Niektorí to komentovali ako ilúziu či nereálny plán. Komunisti za to Schumana atakovali ako zradcu Francúzska.

Prepojením výroby a obchodu komodít nevyhnutných pre ekonomiku a pre vedenie vojny sa presadil mierový záujem odvekých nepriateľov, ktorí si za trištvrte storočia od kancelára Bismarcka cez cisára Villiama II. až po Ríšskeho vodcu Hitlera opakovane vyhubili milióny vojakov a civilov. Za ďalších 75 rokov prerástlo toto spoločenstvo do 27- člennej Európskej únie s jednotným trhom, Schengenským systémom, spoločnou menou.

Pred smrťou Schuman ako Otec Európy pripomínal, že „musíme vytvoriť Európu nielen v záujme slobodných národov, ale aj pre uvítanie národov z Východu, ktoré po uvoľnení z útlaku, ktorému sú vystavené, nás požiadajú o prijatie a o našu morálnu podporu“... Podobne zmýšľal aj K. Adenauer: „Zjednotená Európa bola snom niekoľkých, túžbou mnohých a stala sa nevyhnutnosťou pre všetkých.“

Realitou však z viacerých príčin zostáva nedokončený proces vytvorenia mierovej Európy ako celku. Spoločný Európsky dom, o ktorom často hovoril R. Schuman a neskoršie M. Gorbačov, nebol dobudovaný. Znovu, už tri roky tu máme krvavú, tragickú vojnu, ktorú naplno zahájil vojenský útok Ruska na Ukrajinu vo februári 2022, ale korene má oveľa hlbšie. Ich vyjadrením je už vyše 10 rokov tzv. Druhá studená vojna. Pamätajme, že tri európske vojny v 20. storočí sa stali svetovými – Prvá, Druhá a Studená.

Západ vyhral Studenú vojnu, ale nevyhral mier. Súčasnú vojnu v susedstve strednej Európy Ukrajina a Západ nevyhrávajú. Nesmierne škody a negatívne dôsledky narastajú každý deň. Mnohí komentátori a politici ju označujú za tzv. zástupnú vojnu medzi USA a RF, realizovanú na území Ukrajiny.

Princípy Schumanovho plánu sa nevyčerpali. Sú ako korene, z ktorých žije strom i ľudské spoločenstvo. Korene – to nie je minulosť, to je súčasnosť a budúcnosť. Korene sú nevyhnutnosť. Z hlavných miest západnej Európy sa opakujú výzvy na zvýšenie zbrojenia, na rozsiahlejšie financovanie obrany. Zadlžené štáty a oslabené ekonomiky sa týmto neposilnia. Politikou zastrašovania možno vyhráme alebo aspoň remizujeme v Druhej studenej vojne, ale mier nezískame. A opakujem – mier je základom stability, cieľom bezpečnosti a predpokladom prosperity.

Je nevyhnutné liečiť príčiny, nie symptómy konfliktu. Ak pred 75 rokmi mierový proces iniciovali pôvodní nepriatelia Francúzsko a Nemecko, dnes je to výzva pre dve vojensko-priemyselné a jadrové mocnosti v našom civilizačnom priestore. Rusko a USA sú už desaťročie v konfrontácii. Po výraznej zmene zahraničnej i vnútornej politiky v USA nástupom D. Trumpa a republikánskej väčšiny v Senáte i Snemovni Kongresu sú americké rozhodnutia rýchle, často prekvapivé, ale výrazne zamerané na skončenie vojny.

Kde vidím teda cestu k mieru? Zmena vzťahov začína dialógom, pokračuje vzájomne výhodnou spoluprácou a smeruje ku kvalitatívnej zmene - k novému spoločenstvu národov. Tento dlhodobý zámer nie je o Trumpovi či Bidenovi, ani o Putinovi či Zelenskom. Lídri sú smrteľní, prichádzajú a odchádzajú, skôr alebo neskôr, ale istotne.

Mier je v záujme národov, ktoré pretrvávajú a prežívajú aj vojnové útrapy a ľudské straty. Vo vojnách sa menia hranice. Ale najcennejší sú ľudia. Hodnota človeka presahuje materiálne rozmery. Preto je dôležité hľadať ukončenie bratovražedných operácií hľadaním novej kvality vzťahov, zameraných na dôstojnosť každej osoby, rodiny, národa a spoločenstva. Hlavný veliteľ Ukrajinskej armády Oleksander Syrskij má rodičov a brata žijúcich v Moskve. Sú Rusmi. Tento príklad hovorí boľavou rečou.

Dialóg medzi USA a Ruskom by mal byť zameraný na rozhodujúce komodity a zdroje pre vedenie konfliktu a vojny – na energie, prírodné zdroje, informačné technológie, a ochranu duševného vlastníctva. Spojenie uvedených zdrojov a komodít a kľúčovej infraštruktúry do spoločných trhov by malo byť ponúknuté aj ďalším krajinám. Prepojí sa tým Aljaška s Kamčatkou cez Európu a cez strednú Áziu. História, blízke vzťahy a záujmy hovoria v prospech nového a pre svetový vývoj rozhodujúceho Spoločenstva severnej hemisféry.

Vznikol by tak najväčší medzinárodný potenciál zameraný na mierovú spoluprácu. Bude to mať pozitívny vplyv na Blízky východ, Afriku a ďalšie regióny sveta. Takéto spoločenstvo prinesie nebývalý rozvoj zúčastnených štátov a ekonomík. Nie je to proti záujmom, pokračovaniu a lepšiemu fungovaniu EÚ. Súčasťou takejto kvalitatívnej zmeny hodnej ľudskejšieho 21. storočia je aj zdieľaná bezpečnostná architektúra, ktorá nevylučuje budúcu obrannú alianciu.

Táto vízia zblíženia a spolupráce Západu a Východu bude dlhým procesom. Je v zhode s obrazom veľkého pápeža sv. Jána Pavla II. o Európe, ktorá dýcha oboma časťami pľúc – západnou i východnou. Dnes je západná oslabená etickým relativizmom a novými ideológiami a východná krváca bratovražedným konfliktom.

Možno je takáto vízia v tejto chvíli ťažko uveriteľná, málo pravdepodobná, možno pre niektorých neprijateľná. Americký minister zahraničia Dean Acheson, s ktorým Schuman konzultoval svoj mierový plán deň pred jeho zverejnením, vo svojich pamätiach o tom napísal ako „o dych vyrážajúcom kroku k zjednoteniu západnej Európy, ktorý v prvej chvíli ani nedokázal pochopiť“. Dnes to už toto zjednotenie považujeme za samozrejmosť...

V rámci takéhoto vývoja sa ľahšie a rýchlejšie nájde aj prijateľné riešenie pre mier na Ukrajine, pre návrat utečencov a pre dynamickú a úspešnú obnovu zničených území. Práve stredoeurópske krajiny, ktoré často boli bojovým poľom vo vojnách medzi mocnosťami, ktoré majú v pamäti inváziu a okupáciu, stratu slobody a nezávislosti, ale aj úspešnú demokratickú transformáciu a formovanie spoločnej Európy, by mali pritom zohrať aktívnu, konštruktívnu a tvorivú úlohu.

Tvorivé a konštruktívne úsilie o mier musí prevýšiť doterajšie vojnové úsilie. Preto Západ potrebuje predovšetkým viac múdrosti a viac odvahy pre rozumnú a zodpovednú politiku, než len viac peňazí na muníciu a výzbroj. Potrebujeme štátnikov, ktorí vidia veľký obraz a vidia do diaľky, na nasledujúce generácie. Čo sa týka budúcnosti, neodporúčam ani lacný optimizmus, ani temný pesimizmus, ale v prvom rade pevné odhodlanie. Mier, bezpečnosť a prosperita v našom civilizačnom priestore sú možné a sú dosiahnuteľné!