Parlament vo štvrtok schválil novelu Trestného zákona a tak možno iba zopakovať, že ďalší ťah na politickej šachovnici teraz musí urobiť prezidentka Z. Čaputová. Nikto iný. Od jej rozhodnutia – či zákon vráti parlamentu na opätovné prerokovanie alebo ho podpíše a vytvorí tak dostatočný časový priestor na podanie a rozhodovanie Ústavného súdu – bude totiž záležať aj jeho ďalší osud. Iný bude ak zákon parlamentu vráti a iný, keď ho podpíše. A keďže hlavné rozdiely medzi uvedenými dvomi postupmi už boli popísané (naposledy tu), nie je potrebné ich opakovať. Nezostáva tak iné, ako na rozhodnutie hlavy štátu čakať, inak sa dá iba špekulovať.

Prirodzene, prezidentka Z. Čaputová rozhodovanie nemá vôbec ľahké. Ale aj taký je údel politika – nemôže byť dobrý aj pekný zároveň a akýkoľvek pokus čo i len o vytvorenie takéhoto zdania, jednoducho skôr či neskôr zlyhá. A zabolí. Na rozdiel od politických pravidiel, ktoré sú zároveň jasné aj neúprosné. Ale nezlyhávajú, vždy dobehnú toho, kto sa pokúsi dobehnúť ich. Príklady netreba, menoslov by bol vskutku pridlhý. Možno iba konštatovať, že aj vzhľadom na predchádzajúce vyjadrenia a stanoviská prezidentky Z. Čaputovej, teraz politické pravidlá dobiehajú aj ju samotnú, keďže mení vyjadrenia a stanoviská aj v súvislosti s čerstvo schválenou novelou Trestného zákona ako na bežiacom páse.

Žneme, čo sme zasiali
Jasné, to, čo bolo vidieť v parlamente pri schvaľovaní a hlasovaní poslancov o novele Trestného zákona, bolo už na prvý pohľad tristné, surové a odpudzujúce. Na druhý pohľad to zostalo rovnaké a na každý ďalší tiež.

Aj preto, lebo to už nebolo originálne, ale okopírované od opakujúcich sa schvaľovaní a hlasovaní predchádzajúcej vládnej koalície OĽaNO, Sme rodina, SaS a Za ľudí. Zvykli sme si. Napokon, príkladov z volebného obdobia 2020-2023 je naozaj iks.

V súvislosti so schválením novely Trestného zákona napríklad ten, ktorý súvisel s tzv. reformou súdov. Predložila ju ministerka M. Kolíková, ktorá bola prinútená z viacerých zámerov ustúpiť, ale v druhom čítaní ich predložil vládny poslanec M. Luciak ako pozmeňujúce návrhy a to rovno na tridsiatich stranách. A tak boli aj schválené.

Už len vo všeobecnosti možno konštatovať, že to bola predchádzajúca vládna koalícia, ktorá do politiky zaviedla nočné rokovanie parlamentu aj počas víkendu, ktorá zaviedla výnimky pre svojich ľudí vo vláde aj v parlamente a v prípadoch, keď výnimky neboli, pravidlá jej členovia preukázateľne porušovali. O zavedení igelitovej demokracie, násilnom zadržaní poslanca na proteste štátnou mocou, množstve skrátených legislatívnych konaní a presadzovaní mocenských zámerov ani nehovoriac.

Pričom azda najvýstižnejšou charakteristikou vládnutia v rokoch 2020-2023 bolo to, že sa ministerstvo pod vedením M. Kolíkovej muselo ospravedlniť v mene štátu a za konanie štátu J. Haščákovi, všeobecne známeho z kauzy Gorila. Inými slovami, dnešné mimovládne strany ako švihnutím prútu dnes zrazu vedia, čo je demokratické a správne, hoci keď boli stranami vládnymi alebo ich podporovateľmi, konali rovnako nedemokraticky a nesprávne ako súčasné vládne strany. Isto, na Slovensku je to obvyklý stranícky kolobeh, ktorý je však cestou do pekla.

Žneme, čo sme zvolili
Platí nielen to, že máme iba takých politikov, akých sme si zvolili, ale aj to, že v drvivej väčšine volíme takých, akí sme sami.

Vyššie uvedené je jednou z hlavných príčin, prečo parlamentné voľby 2023 skončili tak, ako skončili, teda porážkou strán, ktoré zvyknú aj napriek ich vládnutiu v predchádzajúcom období označovať rôzni poradcovia, politológovia, či angažované médiá ako demokratické. A k moci sa aj za ich výdatnej pomoci vrátil po necelých štyroch rokoch mocenského pôstu opäť R. Fico. Avšak nový R. Fico – už bez akýchkoľvek politických zábran, škrupúľ či ohľadov na budúcnosť krajiny.

Na politické výslnie sa vrátil nie iba vďaka vlastnej politickej schopnosti, ale hlavne vďaka neschopnosti jeho politických protivníkov. Opäť – stačí si spomenúť na podmienky, aké mala vytvorené koalícia v rokoch 2020-2023: obrovskú podporu spoločnosti, pretavenú do historicky najvyššieho počtu aký kedy v krajine koalícia mala – až 95 poslancov, s ktorou sa dala pretvoriť znetvorená krajina na lepšiu a krajšiu takpovediac zo dňa na deň. Nevydalo. Rečí bolo síce veľa, ale správnych skutkov iba málo. A šanca, že príde k podobnej zmene krajiny ako po voľbách v roku 1998, vyfučala aj napriek opakovaným verejným prísľubom, že vraj dobre bude. Síce je, ale iba pre niekoho.

Tak je to aj v súčasnosti, kedy sa mimovládne strany venujú tomu, čomu sa venovať nemajú a nevenujú tomu, čomu by sa venovať mali. Silnými rečami nahrádzajú slabé skutky. Poukázať možno na vyjadrenie predsedu najpočetnejšej mimovládnej strany M. Šimečku, podľa ktorého síce v PS vedeli, že novela bude schválená, ale neočakávali, že takým brutálnym spôsobom. Preto tiež predpokladajú, že prezidentka novelu vráti, pričom plánujú podanie novely na Ústavný súd.

Kruciálna veta
Na konanie hlavy štátu sa očividne spoliehajú aj ďalšie mimovládne strany, čo však nie je nič iné ako – povedané slovami samotnej prezidentky Z. Čaputovej – schovávanie sa za ženskú sukňu.

Problém je tiež v tom, že M. Šimečka je politik podobného razenia ako E. Heger, ktorého kedysi médiá nazývali aj štátnikom a dnes je už v úplnom zabudnutí. V politickej minulosti. Podanie už totiž mali mať v PS pripravené a po schválení v parlamente ho iba dopĺňať čerstvo schválenými ustanoveniami, ktoré považujú za rozporné s Ústavou. To nie je kritika, ale fakt, keďže výnimočná situácia si vyžaduje aj výnimočný postup. Čas nehrá v ich prospech, ale v prospech niekoho iného. A tým je R. Fico a jeho družina, ktorému doteraz vychádza všetko, čo si zaumienil a to aj napriek kriku mimovládnych strán v parlamente a na tribúnach.

Dokonca to aj verejne pomenoval – pri príležitosti 100 dní vládnutia jeho štvrtej vlády – hoci tomu nikto z politikov mimovládnych strán ani angažovaných médií nevenoval pozornosť. R. Fico to pritom oznámil jasne, presne a takpovediac aj skutkovo správne – „Najdôležitejšia zmena prišla v podobe stability a profesionálneho výkonu štátnej moci na všetkých úrovniach“. Preložené z politického slovníka – obsadili sme všetko a napísali aj noty.

Toto je kruciálna veta, s ktorou bude mať spoločnosť ešte do činenia, pretože z nej vyplýva viacero vecí. Napríklad, že R. Ficovi síce záleží na novele Trestného zákona, ale nie až tak veľmi. Poradí si už aj inak.

Že mu záleží na tom, aby do funkcie prezidenta bol zvolený P. Pellegrini, ale nie až tak veľmi. Poradí si tiež inak.

Že mu záleží na tom, aby vyhral aj voľby do europarlamentu, ale nie až tak veľmi. Poradí si zase aj inak.

A že mu nezáleží na dobrých vzťahoch s Európskou úniou či susednými krajinami, lebo si už dokáže poradiť aj inak.

Otázne však je, na čom záleží spoločnosti – iba ona totiž môže a dokáže zastaviť úpadok krajiny, ktorý je už viditeľný aj voľným okom a vo všetkých oblastiach. Byť proti už nestačí, je potrebné byť za. A nikto iný ako nová generácia politikov by to nemal vedieť lepšie. Stále totiž platí, že aká je spoločnosť, takí sú aj politici, a nie naopak.