Dalo sa očakávať, že parlamentné vystúpenie prezidentky Z. Čaputovej, v ktorom prezentovala výhrady tak k legislatívnemu procesu ako aj k návrhu novely Trestného zákona, politickú situáciu neupokojí. Iba priloží ďalšie polienko do rozdúchaných vášní.

To je v poriadku a netreba sa nad tým ani vzrušovať – napokon, ak by aj pani prezidentka rozdávala poslancom zlatý dukát, tiež by sa našli takí, ktorí by sa jej klaňali, iní by ju kritizovali, že im dala iba jeden, hoci ruky majú dve a boli by aj takí, ktorí by ho hrdo odmietli prijať.

Tak to bolo aj s jej prejavom – mimovládni poslanci ju chválili, vládni kritizovali. Lenže na základnom fakte to nič nemení a zrejme ani nezmení – premiér R. Fico chce zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry a pokiaľ sa nestane niečo nepredvídateľné, tak bude aj zrušený. A hoci každý vie aj prečo ho chce zrušiť, premiér to vie predsa len najlepšie – zrušenie ÚŠP totiž nie je žiadne a just! Ale v poriadku.

Kratšia odbočka
Ak demokracia neprežije bez ÚŠP, potom to nie je demokracia a ani si prežiť nezaslúži. Mimochodom, ak by nebolo R. Fica, nebol by ani Špecializovaný trestný súd a ÚŠP by stratil zmysel.

Predchodcu Špecializovaného trestného súdu – Špeciálny trestný súd – zrušil Ústavný súd, keď rozhodol o jeho nesúlade s Ústavou. Nastala vtedy aj zvláštna komunikácia medzi premiérom R. Ficom a vtedajšou predsedníčkou tohto súdu I. Macejkovou.

Premiér sa pýtal, či bude v poriadku, ak parlament urobí fintu A – premení zákon o Špeciálnom súde na ústavný zákon tak, ako to urobili poslanci pri vzniku výboru na kontrolu činnosti NBÚ, čím poslali súd aj s jeho rozhodnutím do hája. Predsedníčka súdu odpovedala, že nie, a tak vznikol zákon o Špecializovanom trestnom súde.

O tom, že to išlo ako po masle, svedčí aj to, že zákon o Špecializovanom trestnom súde nadobudol účinnosť v rovnaký deň, ako bol uverejnený nález o zrušení Špeciálneho súdu, takže súd kontinuálne pokračoval ďalej, iba pod iným názvom. Podobný je teraz aj jeden z množstva scenárov – ak bude ÚŠP zrušený a Ústavný súd povie, že sa tak stalo v rozpore s Ústavou, R. Fico to bude rešpektovať a ÚŠP zriadi nanovo – napríklad pod názvom Úrad špecializovanej prokuratúry. Samozrejme, s inými prokurátormi.

Tak ďaleko však situácia ešte nie je, keďže najskôr musí byť schválený zákon a voči jeho návrhu protestovala priamo v parlamente aj prezidentka Z. Čaputová. V ňom protestujú aj mimovládni poslanci a mimo neho ľudia na námestiach. A mimo ľudí na námestiach protestujú proti nemu aj poslanci europarlamentu. A mimo europoslancov aj ďalšie európske inštitúcie. Nedá sa síce tvrdiť, že je to koordinované, ale ak by to tak bolo, nevyzeralo by to inak. Ale aj to je v poriadku.

Vtedy a dnes
V politickom neporiadku je iné. Ak si mimovládne strany naozaj myslia, že niečomu zabránili, že majú byť na čo hrdí a že dosiahli už veľa, môžu si to, prirodzene myslieť aj naďalej. Ak si vážne myslia, že premiér R. Fico je nervózny, že doteraz sa mu nepodarilo pretlačiť zákony, ktoré pretlačiť chcel, prípadne, že sa bojí ulice a patrí už do starého železa, tiež im netreba v tom brániť. Akurát, že tá o Červenej čiapočke je lepšia.

Ak to robia – pri všetkej úcte k ústavným činiteľom – politickí učni z PS a KDH, je to aj pochopiteľné, keďže sa politickému remeslu ešte iba učia. Ale ak to robí SaS a hnutie I. Matoviča, ktorí majú skúsenosť aj z dvoch období kedy spoluvládli a vedia, že väčšina v parlamente nielen presadí vždy to, čo presadiť chce, ale aj kedy chce, ide o zľahčovanie situácie. Kto iný ako oni by mal lepšie vedieť, koľko skrátených konaní schválili, koľko prílepkov do nich presadili či koľko pozmeňujúcich návrhov opozície prijali. Nevyzerá to teda vonkoncom tak, že mimovládne strany niečomu zabránili, že sa ich R. Fico obáva alebo je z nich nervózny a ďalšie nezmysly, ktoré šíria, ale skôr tak, že ich nechal, nech sa hrajú, lebo má na práci pre neho dôležitejšie veci.

Problém je, že len málokto vie aj aké a mimovládne strany to nezaujíma vôbec. A hoci stále platí, že verejné protesty sú fajn a sú aj súčasťou robenia politiky, nemôžu a ani nedokážu politiku v parlamente nahradiť. A tú v ňom určuje väčšina, nie menšina. Inými slovami – ľudí možno balamutiť, ale pravidlá sa obalamutiť nedajú, tie možno iba zmeniť. Ešte inak – ak je situácia v parlamente taká aká je, je to tak iba z vôle jeho väčšiny, a rozhodne nie menšiny. Základný fakt je totiž iba jeden – ak v minulom volebnom období boli vlády I. Matoviča, E. Hegera aj Ľ. Ódora neschopné, hoci prvé dve z nich mali k dispozícii ústavnú väčšinu poslancov, v súčasnom volebnom období je vláda schopná všetkého. Netreba sa síce toho báť, ale nie je vhodné na to zabúdať.