Na Slovensku stále platí núdzový stav, vyhlásený ešte vládou P. Pellegriniho a rozširovaný vládou I. Matoviča. Zrušiť ho už včera by pritom bolo neskoro.

A to z prinajmenej z dvoch jednoduchých dôvodov – je zbytočný a nikto ho nerešpektuje. Ani vláda, ani ostatné štátne inštitúcie, ani ľudia a azda najhoršie je pritom to, že ak vôbec k niečomu nateraz slúži, potom je to iba na posmech.

Vláda P. Pellegriniho vyhlásila núdzový stav vcelku oprávnene. Situácia v súvislosti s koronavírusom bola viac ako iba zlá a bolo potrebné zabezpečiť základné fungovanie poskytovania zdravotnej starostlivosti a zakázať ich zamestnancom aj štrajkovať. Vláda I. Matoviča v tom po nástupe k moci pokračovala a rozširovala uplatňovanie pracovnej povinnosti na zamestnancov ďalších inštitúcií, ako napríklad domovov sociálnych služieb či zariadení pre seniorov. Suma summárum, spolu bolo schválených päť uznesení vlád o vyhlásení a rozšírení núdzového stavu, pritom to najkontroverznejšie schválila vláda I. Matoviča pred veľkonočnými sviatkami.

Obmedzenie slobody pohybu a pobytu počas nich malo hlavu aj pätu, presnejšie, bolo časovo ohraničené: platilo od 8. apríla do 13. apríla, vrátane. Každý vedel, kedy sa obmedzenia začnú aj kedy sa skončia. To však neplatilo a neplatí už pre uplatňovania práva pokojne sa zhromažďovať s výnimkou osôb žijúcich v spoločnej domácnosti, ktorý stále platí. Časovo totiž nie je nijako a ani ničím ohraničený.

Aby neprišlo k omylu, ministerstvo vnútra k zákazu vydalo akýsi prípis či stanovisko, v ktorom oznámilo, že ide o zákaz organizovania protestov či demonštrácií zhromaždení súvisiacich so slobodou prejavu: „Organizované zhromaždenia konané na účely využívania slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločných záležitostí sú zakázané,“ uviedlo ministerstvo s dôvetkom, že ide napríklad o demonštrácie či protesty.

No. Odvtedy však už bolo viacero rôznych protestov, napríklad navrátilcov na hraniciach alebo v zamestnancov v Humennom alebo na diaľnici D1, ktorú blokovali „svalovci“ a to tak, že ministerstvo vnútra nestihlo na ne ani zareagovať, nieto ich rozpustiť. V praxi sa teda tento zákaz opakovane ukázal ako neúčinný a – ľudovo povedané - na srandu králikov. Nikto si z neho nič nerobí, nikto, vrátane štátnych inštitúcií si ho nevšíma. Aj preto je lepšie ho zrušiť, pretože zachovať aspoň základný rešpekt k štátnym inštitúciám je potrebné.

A vzhľadom na vývoj pandémie v nej by bolo najvhodnejšie celý núdzový stav, teda aj ďalšie obmedzenia v ňom uvedené, ukončiť. Premiér I. Matovič síce vraví, že má k dispozícii nejakú analýzu, ktorá vraví opak, ale ak je to naozaj tak, mal by ju verejne ukázať. Inak možno povedať, že si iba vymýšľa.

Niet žiadneho vecného dôvodu – iba politického – pre ktorý je stále na Slovensku vyhlásený núdzový stav. Napriek zákonu, ktorý znie jasne, zrozumiteľne a jednoznačne: „Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní.“

Uznesenia vlády P. Pellegriniho v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu obsahovali aj bod, ktorý ukladal členom vlády „prijímať opatrenia, ktoré umožnia odvolať núdzový stav v čo najkratšom čase.“ S termínom bezodkladne.

Rovnako postupovala na začiatku aj vláda I. Matoviča. Neskôr však tento bod z uznesení vypustila a už v nich nie je. Nevyhnutný čas sa z nich vytratil, hoci v ústavnom zákone zostal.

Tak či onak platí, že buď je núdzový stav alebo sa opatrenia uvoľňujú. Napríklad spôsobom, že nosenie rúšok už nie je vždy povinné, obchody sú pootvárané a deti sa vracajú do škôl. Slovenským špecifikom je, že pozná ešte jedno alebo: alebo vládne vláda I. Matoviča. A tak je krajina stále v núdzi.