Je očividné, že tak ako pred časom nedošlo SaS, čo bude následkom vyslovenia nedôvery vláde E. Hegera, rovnako to nedošlo ani jeho bývalým vládnym partnerom. Zatiaľ. Ale ani opozícii, či časti médií, keďže všetci sa stále hrajú na a) vládnu koalíciu, b) plnenie programu vlády, c) demisiu vlády a d) premiér E. Heger dokonca skúšal – hoci z iniciatívy R. Sulíka –hľadať 76 poslancov, ktorí by jeho vláde vyslovili dôveru, aj keď mu krátko predtým vyslovili nedôveru. Neuškodí zopakovať, že všetko je inak.

a) Koaličná zmluva neplatila už za pôsobenia SaS vo vládnej koalícii a aj keď to jej dnešní hlavní aktéri – V. Remišová, B. Kollár aj E. Heger – popierajú, jej text jednoducho nepustí. Mimochodom, robil to aj R. Sulík, kým koalíciu neopustil a neinicioval povalenie druhej vlády v tomto volebnom období. Už dávno neplatí to, čo zmluva uvádza – ani rozdelenie moci, funkcií a ani podpora poslancov. Od jej podpísania sa v praxi zmenilo mnoho – prvým väčším rozhodnutím bola strata ministerstva spravodlivosti, ktorá podľa zmluvy patrilo strane Za ľudí. A ani nedávna zmena – obsadenie podpredsedu parlamentu stranou Sme rodina – nie je v súlade so zmluvou, keďže Sme rodina nepatrí. Hovoriť dnes o trvaní koalície a Koaličnej zmluve či Koaličnej rade, je jednoducho nezmysel. Nič také nefunguje, lebo fungovať ani nemôže.

b) Podobne je to s plnením Programového vyhlásenia vlády. Ba horšie, keďže v tomto prípade sa možno oprieť priamo o Ústavu. Podľa nej, vláda po vyslovení nedôvery parlamentom už nemôže a nesmie rozhodovať „o programe vlády a o jeho plnení“. Ľudovo sa tomu hovorí, že taká vláda môže a smie iba svietiť a kúriť. Je faktom, že spolu s vládou padá aj jej program – napokon, vláda nezískala podporu parlamentu kvôli tomu, že sa E. Heger pekne usmieva, ale iba a len na základe Programového vyhlásenia jeho vlády. Ide o spojené nádoby – nedôvera parlamentu vláde znamená nedôveru jej programovému vyhláseniu. Našepkávať, že vláda nemá dôveru parlamentu, ale jej program dôveru parlamentu má, sa nepatrí ani kvôli skratke.

c) Rovnako ako tvrdiť, že vláda je v demisii, hoci jej bola vyslovená nedôvera v parlamente, keďže je v tom značný rozdiel. Vláda, ktorá podá demisiu zostáva totiž vládou s plnými kompetenciami, na rozdiel od vlády, ktorej vyslovil parlament nedôveru a ktorá niektoré kompetencie okamžite stráca a na iné potrebuje zase predchádzajúci súhlas prezidentky. To, čo majú na prvý pohľad jediné – čo vládu v demisii a po páde v parlamente spája – je to, že fungujú až do vymenovania novej vlády hlavou štátu. Nič viac, samozrejme, okrem vládnych pôžitkov.

d) Premiér E. Heger, sa vzápätí po tom, ako jeho vláde vyslovil parlament nedôveru, pustil do hľadania najmenej 76 poslancov, ktorí by mu dôveru v parlamente vyslovili. Nevidel žiadny problém ich podpisy vyzbierať, o čom nielen hovoril, ale aj sa ukazoval s dresom číslo 76, čo bol odkaz, ktorý si nemožno s ničím iným pomýliť. Pomýlil sa však E. Heger – také niečo jeho vláde Ústava konať opäť nedovoľuje. Vláda po povalení v parlamente nemôže a nesmie okrem rozhodovania o programe vlády ani rozhodovať „o tom, že požiada o vyslovenie dôvery“. Presne tak, ako nemôže a nesmie rozhodovať ani „o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky“ či „o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky SR“. A ani o ďalších záležitostiach.

Zjednodušene povedané, ak vláde nedôveruje parlament, nedôveruje jej nikto. Výnimkou je prezidentka Z. Čaputová – záleží totiž výlučne iba na nej, či a dokedy nechá vládu pod vedením E. Hegera (do)vládnuť.