Slovenský prezident reční v parlamente, niektorí poslanci ho ignorujú, či ho kritizujú, iní protestujú a vysmievajú sa mu. Z tohto pohľadu Andrej Kiska nezažil nič, čo by neokúsili jeho predchodcovia.

Michal Kováč vystupoval pred parlamentom, v ktorom mu väčšina poslancov v právne zmätočnom akte „vyslovila nedôveru“. A vypočul si od predsedu NR SR pamätnú vetu „volajú ma k tomu starému *ujovi“.

Atmosféra, v ktorej rečnil dnešný prezident, bola síce odvarom v porovnaní s mečiarovským originálom, podobnosť tu však je. Dokonca sa zopakoval aj trapas so zapnutými mikrofónmi, ktoré zachytili, čo nemali – v tomto prípade vtipkovanie premiéra Pellegriniho a ministrov.

Čo je však vážnejšie, tým sa paralela medzi reáliami 90. rokov a súčasnosťou nekončí. Dotkol sa jej napokon aj Kiska: „Rád by som sa v tejto súvislosti vrátil o dve desaťročia späť. Do krajiny, ktorá bola zdesená únosom syna hlavy štátu a vraždou Róberta Remiáša podobne, ako je v súčasnosti zasiahnutá vraždou novinára a jeho snúbenice. Trúfam si povedať, že nebolo to iba zavlečenie a nebola to iba vražda, ale bola to reakcia mocných na tieto zločiny, ktorá trvale poznačila ďalší vývoj Slovenskej republiky. Vládcovia si udelili amnestiu, zásadne a trvale naštrbili dôveru k právnemu štátu.“

Disciplína, v ktorej sme dobrí

No áno, s priamou účasťou štátnej moci síce už nebol unesený príbuzný politického oponenta, ani odstránený nepohodlný svedok. Ale dôvod na znepokojenie tu je.

Veď nie náhodou prezident svoje vystúpenie začal práve témou vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Iste nik nemôže chcieť, aby štyri mesiace po úkladnej vražde polícia predstavila verejnosti páchateľa. Známy nie je ani motív vraždy. No je namieste aspoň očakávať, že štátny aparát bude konať tak, aby zločin odhalil a vinníka usvedčil.

Ibaže spolu s prezidentom môžeme klásť sériu otázok, „prečo nebol na miesto činu povolaný znalec v oblasti súdneho lekárstva“, „prečo bol na mieste činu bývalý riaditeľ protikorupčnej jednotky NAKA“, prečo sa polícia snažila získať informácie z telefónu českej žurnalistky... A tiež, „prečo viac rešpektu dostal od polície človek, ktorý sa verejne vyhráža novinárom, než žurnalistka, ktorá dobrovoľne spolupracuje na vyšetrení vraždy“.

Postup nápadne pripomína dobre známu a na Slovensku takú obľúbenú disciplínu – niečo nevyšetriť, neodhaliť, nepotrestať. Prípadne potrestať či zastrašiť niekoho, kto sa snaží neprávostiam zabrániť. Udalosti okolo nás až príliš často pripomínajú tento scenár: Postup voči človeku, ktorý dobil na smrť Henryho Acordu (prokurátor, ktorý útočníka najskôr prepustil), prípady zhovievavosti voči extrémistom, a tiež beztrestnosť úplatkov od 100 eur vyššie...

Sme tam, kde sme boli?

Až sa natíska otázka, či náhodou naozaj nie sme tam, kde v 90. rokoch, akurát nástroje na udržanie politického a ekonomického vplyvu sú sofistikovanejšie a politici o čosi civilizovanejší – ale záujmy rovnako sebecké a miera cynizmu a bezohľadnosti možno ešte vyššia, pretože s jedlom rastie chuť.

Štát stále držia v rukách skupiny ľudí, ktorí sa správajú ako jeho majitelia. Možno sú pod väčším tlakom verejnej mienky, vedia, že si nemôžu dovoliť tak celkom všetko. Dokonca sa môžu verejného tlaku preľaknúť natoľko, že po zasadnutí Bezpečnostnej rady SR ukazujú novinárom s plnou vážnosťou dlažobné kocky ako predmet dokazujúci pripravovaný štátny prevrat (všimnime si, aké sú obľúbené na tlačovkách názorné pomôcky – raz kocky, inokedy zas milión eur...)

O to menší je však tlak zahraničnopolitický, lebo ak aj bolo za Mečiara jasné, že sa Slovensko so zlou povesťou do NATO a EÚ nedostane, dnes už je v medzinárodných štruktúrach pevne usadané a azda niet takého mocenského prehrešku, ktorý by na tom niečo zmenil.

Posun od genetického základu

Ibaže takýto vývoj najviac ohrozuje samotnú krajinu a jej obyvateľov. Opäť prezident Kiska: „...dôvera vo vymožiteľnosť práva a spravodlivosti je pre štát, ktorý chce prežiť ako životaschopné spoločenstvo, nevyhnutnosť. Bez viery, že dodržiavať pravidlá sa oplatí, bez istoty, že naše práva bude štát chrániť bez ohľadu na to, kto do nich zasiahol, sa spoločnosť môže rozpadnúť na jednotlivcov neochotných hľadieť na iný ako vlastný záujem.“

Áno, už sa stalo. A máme tu nielen jednotlivcov, ale aj skupiny – záujmové, mafiánske, ozbrojené, extrémistické, cvičiace v lesoch, v každom prípade strach naháňajúce. Dnes je na ne štát krátky, zajtra mu môžu definitívne prerásť cez hlavu.

V jednom sa však dá súhlasiť aj s Kiskovými kritikmi – prezident svoj prejav predniesol už nielen ako nezávislá autorita. „...po prednesení správy o stave republiky v ňom vidieť budúceho opozičného politika,“ reagoval premiér Pellegrini a má pravdu, správu čítal iný Kiska, než v minulosti.

Na rozdiel od Kiskových kritikov však dodajme, že prezident má právo kritizovať. A že samotná kritika nie je ešte príznakom „opozičnosti“. Problémom je skôr fakt, že ak Kiska avizoval svoju účasť v politickom zápase – hoci ešte nevieme ako, kde, v akom drese – bude musieť problémy nielen pomenúvať, ale aj hľadať ich riešenia.

A vzhľadom na ťažkú diagnózu, ktorú oprávnene stanovil, bude nasledujúca terapia naozaj veľmi zložitá. Úloha posunúť Slovensko smerom od 90. rokov, ktoré ho „trvale poznačili“ – a od genetického základu, ktorý mu vštepili otcovia národa – si bude žiadať politické osobnosti veľkého formátu. Máme také?