Kto sa bál, že by kotlebovcom rozpustenie ešte viac pridalo na verejnej podpore, mýlil sa. Ako sa zdá, práve ich nerozpustenie (zato však humbug okolo neho) plus spoločné hlasovania s Ficom a spol. za dôchodkový strop a proti Istanbulskému dohovoru, postaralo sa chlapcom v zelených tričkách a pekné druhé miesto s 13,9 percentami – podľa aktuálneho prieskumu agentúry AKO.

Isteže má na tom svoj podiel odlev hlasov od slabnúceho Smeru (19,1 %) či od Kollára, čiastočne zo SNS, ale nepochybne aj úspešná sebaprezentácia Kotlebu-Ľudovej strany Naše Slovensko. Veď ešte aj Štefánik sa musel v hrobe obracať, keď sa počas pietnej spomienky venovanej stému výročiu jeho úmrtia zazelenalo Bradlo nie jarným lístím, ale straníckymi vlajkami.

Inak, ktovie, či stúpenci ĽSNS oslavujú aj koniec 2. svetovej vojny. Na Slavíne, kam prišli ruskí bratia na motorkách, napríklad chýbali. Každopádne môžu oslavovať striebro.

Svoj postoj k boji proti fašizmu dal Kotleba najavo ešte ako župan vyvesením čiernej vlajky na budove svojho úradu v deň výročia SNP. Ó, pardon, nasledovalo dodatočné vysvetlenie, že to na pamiatku padlým... Ale tomu uverili len tí, čo si nepamätali, ako kotlebovci ešte pod značkou Slovenskej pospolitosti pochodovali na SNP v roku 2005 ulicami slovenských miest s fakľami v rukách a v čiernych rovnošatách. Vo Zvolene gardisticky ladený pochod vyštartoval od židovského cintorína a dnešný štandardný demokratický politik tam vtedy rečnil napríklad aj o šikmookých investoroch (rozumej KIA).

Trpezlivý pochod za úspechom

Ale terazky už je demokrat a má na to „razítko“. Medzitým prepochodoval pekný kus cesty. Slovenskú pospolitosť rozpustili, ale ona sa zasa rozpustila vo víne, totiž v Strane priateľov vína a postupne vymenila fakle a rovnošaty za oku lahodiacu zelenú farbu. A Kotleba, ktorý vo voľbách viac najskôr ráz pohorel, trpezlivo vyčkal na svoje úspechy v roku 2013, keď sa stal županom, v roku 2016, keď vpochodoval do parlamentu a v roku 2019, keď kandidoval v prezidentských voľbách.

Aj tie vyhral napriek tomu, že nevyhral. Ostalo mu totiž všetko: Môže si beztrestne dovoliť provokácie typu šek na 1488 eur, cestujúci musia trpieť prítomnosť jeho hliadok vo vlakoch a ich demonštratívne pochodovanie na popradskej stanici, skupiny mužov s lesklými lebkami môžu rušiť diskusie či hliadkovať v Dobšinej – a napokon sa producírovať na hrobe človeka, ktorý bol internacionalista a Európan. A v kampani za štátne peniaze mohol Kotleba šíriť bludy o provokácii voči Rusku, ktorú chystajú Američania na rok 2030.

Novozvolená prezidentka Zuzana Čaputová na sociálnej sieti napísala: „...rozhodnutie Najvyššieho súdu nie je správne chápať ako verdikt, ktorý by vyvrátil podozrenie, že ĽSNS je extrémistická strana. Súd rozhodol, že konkrétne podanie, ktoré pripravila Generálna prokuratúra, neobsahuje dostatok dôkazov o tom, že by činnosť strany smerovala k odstráneniu demokratického zriadenia.“

Nie je to bezprostredná hrozba?

Iste treba brať do úvahy otázku kvalitu samotného podania. Predsa však prekvapí argumentácia predsedníčky senátu NS SR Jany Zemkovej, podľa ktorej je v súvislosti s ohrozovaním demokracie najdôležitejší „prvok bezprostrednosti“. A ako skonštatovala, v prípade ĽSNS riziko nie je bezprostredné, pretože strana nemá dosť poslancov v parlamente na to, aby sama schválila zákony, ktoré by mohli demokraciu ohroziť.

Takže by Najvyšší súd zrušil extrémistickú stranu, až keby ju v parlamente zastupovalo 76 poslancov, či rovno ústavná väčšina? Ak sudkyňa uvažovala takto, nemohla pochopiť, v čom sú kotlebovci nebezpeční.
S desiatimi percentami naozaj nemôžu demokratický systém zvrhnúť jedným hlasovaním. Ale majú dosť síl na to, aby ho rozložili, aby kontaminovali demokratické prostredie, degradovali úroveň politickej diskusie a kultúry, vniesli do spoločnosti strach a nenávisť. To po prvé. A po druhé, aby aspoň dostali do hry často prehliadané body ich programu: vystúpenie SR z EÚ a z NATO.

Pomocníci z oboch strán

Kotleba sa nemusí hnať za svojimi cieľmi horúčkovito ako upachtený sólojazdec. Ostatní mu kráčajú v ústrety. Zatiaľ čo on sa postupne prezliekal z čiernej rovnošaty do uhladeného saka, zvyšok tzv. politickej scény sa, naopak, viditeľne zradikalizoval a dobrovoľne sa priblížil k extrému. Spoločnosť sa oddemokratizováva a odkultúrňuje.

Cudzincom predsa nehrozil len rozzúrený Mazurek na demonštrácii, ale aj predseda Smeru Fico, keď sa hotoval monitorovať moslimské komunity. Facku liberálom dali spoločne ĽSNS, Sme-Rodina, SNS, časť Mosta a Smer-SD. To je väčšina, z ktorej ide mráz po chrbte. Môže sa o ňu oprieť každé rozhodnutie, ktoré znamená menej Západu, menej demokracie, menej pokroku.

Inokedy sa mentalite či rétorike prezentovanej kotlebovcami približuje časť opozície, prinajmenšom taký Sulík svojimi insitnými úvahami na margo rómskej otázky, migrantov, či strašením, že sa Slovensko dostane do tzv. pochybnej prvej ligy v EÚ, vďaka čomu narastú dane aj terorizmus.

Na prvú ligu sa medzitým zabudlo, Fico odstúpil a zanevrel na okolitý svet, jadro ho zaujíma len v súvislosti s energetikou. Diskusia o zahraničnej politike ale aj o domácich témach je dnes celkom iná, než v roku 2017, nieto ešte pred rokom 2012 s KDH či SDKÚ – a hlavne bez Kotlebu – v parlamente.

Pohľad na zelené more na Bradle pripomenul pamätníkom, ako sa krátko po Novembri 89 do ulíc vyrojili prví nacionalisti bojujúci za samostatné Slovensko. Do troch rokov sa stalo skutočnosťou.

Nie, nebanujeme teraz za niekdajším spoločným štátom – reč je len o mechanizme pôsobenia, vďaka ktorému sa pôvodne okrajová požiadavka stala kľúčovou politickou témou a neskôr aj realitou. Jej stúpencom sa podarilo zastrašovať či radikalizovať spoločnosť svojimi akciami (hádzanie vajec na Václava Havla, dobýjanie sa do centrály VPN). A keď sa s masou svojich voličov zradikalizoval aj Mečiar, nebolo už cesty späť.

Zhrnuté, podčiarknuté: Nech si Pellegrini užíva svojich pätnásť minút slávy s Trumpom, koľko chce, v skutočnosti sa Slovensko posúva na Východ. Nie je schopné prijať Bezpečnostnú stratégiu, odchyľuje sa od svojich spojencov v kľúčových otázkach (napr. Venezuela), spolitizovali sa rokovania s Američanmi o letiskách.

To všetko aj s príspevkom súdom certifikovaných demokratov v zelených tričkách, ktorí hladko pochodujú krajinou stúpajúc po svahu volebných preferencií. Terén pred ich ťažkými topánkami úspešne zvalcovala sociálna nerovnosť, nespravodlivosť a zanedbaná kultúra či vzdelanie. A pomáha im, že nikdy nie sú sami, že ich ostatná spoločnosť nedokázala vytlačiť na okraj.

Ak sa nič nestane, zakrátko sa ocitneme niekde, kde sme vôbec nechceli a nemali byť.