Prešlo len pár dní zápasu občanov proti bieloruskému totalitnému režimu a už sa na internetoch začali objavovať múdrosti typu, „keď policajti mlátia demonštrantov v Minsku, je to totalita, keď v Paríži alebo v Barcelone, je to demokracia“. Nuž jeden rozdiel tu je. V Paríži či Barcelone si ľudia môžu voliť koho chcú, v Bielorusku len Lukašenka. A to viac než štvrť storočia.

Jeho režim sa drží pri moci len silou. Tým, že zrušil normálnu politickú súťaž. Ostal ostrovom či skanzenom v Európe, kde dokonca stále platí trest smrti a vykonávajú sa popravy. Bielorusko ako jediný európsky štát nie je členom Rady Európy práve pre katastrofálny stav ľudských práv. (Poznámka pre rusofilov: Rusko členom Rady Európy je a dokonca mu boli vrátené hlasovacie práva. Poznámka pre nezorientovaných: RE nie je žiadnou štruktúrou EÚ ani Bruselu.)

Dnes bieloruská vládna moc odoláva demonštrantom pomocou hrubej sily a zastrašovania. Politických oponentov bez škrupúľ zatvára za mreže. Alebo ich vyraďuje z politického zápasu tak ako pôvodného Lukašenkovho protikandidáta Statkeviča, ktorého posadili za mreže pred desiatimi rokmi – a teraz volebná komisia vyhlásila, že to teda nie, človek so záznamom v trestnom registri nemôže kandidovať!

Opäť bude desaťročia pokoj?

Práve voľby, keď sa v roku 2010 uchádzal Statkevič o podporu voličov proti Lukašenkovi, vyvolali dosiaľ najväčšiu vlnu občianskeho odporu. Tíšila sa dlho, ale utíchla. Iniciátori protestov a opoziční lídri boli odsúdení na roky väzenia, radoví demonštranti zbití, potrestaní, pozatváraní. Moci sa podarilo zabetónovať na celé desaťročie.

Dopadne to v Bielorusku podobne aj teraz? Predpovedať budúcnosť je ťažké. Líderkou občianskeho odporu sa stala v poslednej chvíli dovtedy neznáma a politicky neskúsená Cichanovská, manželka jedného z prenasledovaných opozičných aktivistov. To naznačuje, že od nej nemožno očakávať premyslenú stratégiu v boji proti oveľa silnejšiemu súperovi.

Lenže na rozdiel od konšpirátorov, ktorí majú na všetko jednoduché vysvetlenia (Soros, Američania, sionisti, sprisahania...) vieme, že udalosti sa často vyvíjajú spontánne. A niekoľko faktorov je v porovnaní so situáciou pred desaťročím celkom odlišných.

Bieloruská ekonomika sa nachádza v oveľa horšom stave. Lukašenkova niekdajšia popularita klesla. Obdiv a lásku obyvateľstva si musí vynucovať obuškami a volebnými čachrami. Ľudia sú oveľa viac nespokojní, aj doteraz apolitickí občania sa pridávajú k protestom.

Protesty v rúškach

Celkom nečakaná komplikácia prišla v podobe nového koronavírusu. Lukašenko sa zaradil medzi lídrov ako Boris Johnson, Donald Trump či brazílsky prezident Bolsonaro, ktorí COVID-19 bagatelizovali.

On však tento postoj doviedol do dokonalosti. Na pandémiu naordinoval prácu, vodku, saunu. Bielorusko však hlási 36.000 prípadov infikovaných. A je príznačné, že ľudia demonštrujúci v uliciach sa vyzbrojili rúškami. Pretože rúško sa tu stalo symbolom nesúhlasu s cynickým režimom nedbajúcim o zdravie občanov.

A napokon, ďalší podstatný rozdiel oproti roku 2010: Akokoľvek Lukašenko drží pod krkom štátne médiá, nijako sa mu nedarí a ani nemôže podariť ovládnuť internet a sociálne siete.

Pomerne nečitateľným faktorom sú Lukašenkove vzťahy s Ruskom a jeho prezidentom Putinom. So vzájomnou potrebou oboch lídrov kontrastujú ich silné egá produkujúce nevyhnutné napätia. Lukašenko odoláva návrhom Ruska na bližšiu integráciu (alebo ako sám povedal pohltenie Bieloruska Ruskom). Dokonca pred voľbami v Bielorusku zadržali 33 príslušníkov ruskej súkromnej Vagnerovej vojenskej spoločnosti – a Lukašenko sa poponáhľal s obvinením, že ide o pokus destabilizovať situáciu v Bielorusku a manipulovať voľby.

Na druhej strane, akokoľvek môže byť Lukašenkov režim pre Kremeľ nepríjemný a nevypočítateľný, len ťažko si predstaviť, že by Rusko ponechalo vývoj v Bielorusku bez pokusov ho ovplyvniť – najmä ak vidíme, akú riskantnú a bolestivú hru rozohralo na Ukrajine, keď mu chcela utiecť na Západ.

Bieloruský November ´89

Analytik Pavel Havlíček z Asociácie pre medzinárodné otázky o Bielorusku hovorí: „Protestujúcích ľudí už je skrátka oveľa viac než v roku 2010, režim by preto potreboval niekoľkonásobne vyššie kapacity, aby protesty rozohnal. Pokiaľ sa bude snažiť povstanie utopiť v krvi, môže to spochybniť legitimitu celého režimu.“

Ak si spomenieme na November ´89, v priebehu pár hodín sa ukázalo, že totalitný režim je slabší, než sme si mysleli a občianska spoločnosť naopak oveľa silnejšia. Ak pravda, že autoritársky politik je nahý, vyjde najavo aj v Bielorusku, jeho režim má zrátané dni. Tak ako skončil aj zdanlivo neporaziteľný Ceausescu a po rokoch zasa Slobodan Miloševič.

Aj keď so znepokojením sledujeme, ako sa z demokracie darí odkrajovať v strednej Európe a že ju s takou ľahkomyseľnou hlúposťou spochybňujú Lukašenkovi obhajcovia na Slovensku, stále platí základné pravidlo: V slobodnej spoločnosti môžu ľudia voliť zle, ba ešte horšie, môžu voliť neschopných i skorumpovaných alebo populistických politikov. Ale problém sa začína vo chvíli, keď im na toto právo niekto siahne. A keď nemôžu voliť vôbec.

Aj keď sa Bielorusi tohto základného práva domôžu, čaká ich ešte dlhá a strastiplná cesta nielen k slobode, ale aj k jej rozumnému využívaniu, čo je niekedy ešte zložitejšie, než jej nadobudnutie.