Z EÚ chce vystúpiť 69 percent ľudí, z NATO asi tak 84, s Ruskom sympatizuje 99 percent obyvateľstva, s Putinom aspoň 124 percent. Takéto čísla človeku naskakujú pred očami pri sledovaní diskusií na sociálnych sieťach pod príspevkami Ľuboša Blahu, alebo Borisa Kollára. Ale aj pri pohľade na celú politickú scénu, ktorá, akoby sa konečne oslobodila z pút nudného a rutinného zahraničnopolitického konsenzu a v nových geopolitických vetroch sa povážlivo naklonila smerom na Východ.

Pritom najčerstvejší prieskum hovorí toto: Za prozápadnú orientáciu je 61,8 percent opýtaných, proruskú schvaľuje 17,9 percent a zvyšných 20,3 sa nevedelo rozhodnúť.

Prieskum bol podľa všetkého personalizovaný, alebo sa tak interpretuje: oficiálna a prozápadná politika je definovaná ako „Lajčákova“ a proruská ako „Dankova“.

Lajčák a Danko ako protipóly svetových strán, ale aj mentálneho nastavenia, vyjadrujú rozpor, ktorý nastal vo vnútri koalície. Stačí si pripomenúť dávno zabudnuté slovíčko Marrákeš a akýsi pakt OSN o migrácii, ktorý podpísala väčšina krajín sveta, Slovensko sa však zaradilo k štátom, ktoré sa k dohovoru otočili chrbtom. Za toto gesto hlasovalo na sklonku roku 2018 až 90 poslancov Smeru, SNS, Kotlebu a Kollárovho hnutia Sme-rodina.

Ešte väčším fiaskom bol Istanbulský dohovor, ktorý zamietlo 101 poslancov opäť zo Smeru, SNS, ĽSNS, Sme-Rodina a sčasti aj Mosta a Obyčajných ľudí.

Dobrá spoločnosť: Kollár, Okamura, Salvini

SNS vložila nohu medzi dvere a zabránila rokovaniu o americkej investícii do slovenských letísk, a tiež prijatiu Bezpečnostnej stratégie SR pre nevinnú zmienku o anexii Krymu, ktorú tento materiál obsahuje.

Názorovo rozčesnutý je aj samotný Smer, ktorý sa nerovná len Lajčák, ale aj Blaha. Podľa prieskumu podporuje Lajčákovu prozápadnú líniu viac než polovica voličov tejto strany, a len asi tretina blahovskú. Napriek tomu je chvíľami Blahova rétorika viditeľnejšia a počuteľnejšia, než tichá každodenná rutina diplomatického rezortu.

Geopoliticky majú polojasno ak nie hmlisto v hlavách aj predstavitelia opozície. Kotleba sa netají snahou vyviesť Slovensko z EÚ a z NATO. Na úniu má takú silnú alergiu, že mu prekáža dokonca i jej vlajka. Napriek tomu jeho ľudia kandidujú do europarlamentu – ako tam len, chudáci, prežijú prítomnosť modrých zástav so žltými hviezdami vo svojej blízkosti? Verme, že za europoslanecký plat to nejako zvládnu.

Kollár nechce Úniu opustiť, len rozložiť zvnútra s pomocou Taliana Salviniho a českého borca Okamuru, ktorého strana dokázala vyprodukovať prvého skutočného českého teroristu.

Predseda SaS dal už v roku 2011 najavo, že pri zahraničnopolitických témach si ide „svoje“, nech sú dôsledky akokoľvek katastrofálne – napríklad aj pád vlády. Do tohto softvéru potom zapadajú aj jeho osobné poblá(ú)znenia, ako napríklad hejterské výpady voči Merkelovej – čo mu len tá dáma urobila? – hlasovanie proti bezvízovému styku s Ukrajinou, či zavádzanie ohľadom európskeho jadra.

K slovu sa dostali amatéri

Samozrejme, SaS nie je len Sulík. A presvedčivá väčšina (cez 80 percent) voličov tejto strany, ale aj Obyčajných ľudí, ba aj KDH, podporuje prozápadnú orientáciu. Tým skôr by práve v týchto stranách by malo byť oveľa viac a oveľa aktívnejších advokátov prozápadného smerovania. Takých ako Jaroslav Naď (OĽaNO), alebo ako sú Róbert Ondrejcsák či Katarína Cséfalvayová a koaličnom Moste.

Žijeme však v postfaktuálnej dobe a volič je nastavený celkom inak. Vyššia miera iracionality a populizmu sa stáva povinnou výbavou politika. A je otázkou zodpovednosti politických predstaviteľov, čo sú ochotní obetovať v prospech týchto nezdravých trendov podporovaných sociálnymi sieťami aj otvorenou hybridnou vojnou Kremľa.

Keďže zodpovednosť je vo verejnom živote na ústupe, tak aj orientácia Slovenska na EÚ a NATO – základ, ktorý pred časom nik nespochybňoval – mení sa na fackovacieho panáka, ktorému vytne zaucho ktorýkoľvek politický amatér, keď si myslí, že mu to prinesie body.

Ak teda dve tretiny populácie zotrvávajú v prozápadnom presvedčení (ešte aj tretina kotlebovcov, to sa podržte!), je to nie vďaka ale napriek výstupom politickej elity. V tomto svetle je tých 62 percent vlastne malý zázrak.

Sen o Rusku, nie realita

A keď sa zamyslíme ešte kritickejšie, nie je tých 62 percent ani ktovieaký dôvod na radosť. A aj 18 percent v prospech Ruska je priveľa. Ak si naozaj každý piaty človek v našej krajine myslí, že našim spojencom by mala byť bývalá veľmoc s podpriemernou dĺžkou života, platmi (550 eur) a dôchodkami (299 eur), ktorá Západu v ničom nekonkuruje okrem zbraní a pitia alkoholu, asi je niekde chyba.

A tiež, ak má tento štát tak veľa advokátov, no nik v ňom nechce žiť... Napríklad takí rodičia Alexandra Dubčeka a mnohí iní nadšenci tam kedysi dobrovoľne išli. Ale v súčasnosti? Kto zo slovenských politických rusofilov (by) sa tam odsťahoval?

Nikto, pretože predmetom obdivu je u týchto ľudí len ich predstava alebo sen o Rusku, no nie Rusko samotné. Alebo skôr frustrácia zo slovenských pomerov a strach zo Západu. Z toho Západu, kde na rozdiel od Ruska cestujú, chcú tam žiť, zarábať, podnikať a tráviť dovolenky...

V časoch, keď na faktoch nikomu nezáleží a pravda je len na obtiaž, stala aj zahraničná politika voľným ringom pre lacné triky, ktoré však vôbec nemusia dopadnúť dobre. Pretože dopyt po populizme môže viesť k nepredvídateľným dôsledkom. Rozpad Česko-Slovenska si podľa prieskumov neželala väčšina verejnosti, za svoj cieľ ho nedeklaroval ani Mečiar. A predsa sa pol roka po jeho volebnom víťazstve stal realitou. Preto ani správa, že sa snaha o vystúpenie z EÚ alebo NATO nestretáva s väčšinovou podporou, nemôže pôsobiť ako útecha, tobôž ako istota, že sa tak nestane.