Voľbám 2020 patrí historické prvenstvo. Ešte nikdy doteraz na Slovensku neprepadlo toľko hlasov. Vyše 28 percent voličov, teda viac než 800-tisíc, dalo hlas subjektom, ktoré neskončili v parlamente. A vyše 900 hlasov, ktoré chýbali Progresívnemu Slovensku, predstavuje len časť tohto problému.

O tom, že na Slovensku dozrel, ba možno i prezrel čas na zmenu, nebolo pochýb. Jednak mal Smer-SD za sebou tri volebné obdobia. A presvedčenie, že takto sa už ďalej ísť nedá, potvrdzovala azda každá ďalšia správa vylovená z Kočnerovho telefónu.

Výsledok volieb má samozrejme ďaleko od obvyklého striedania sa strán pri moci, ktoré napokon už vychádza z módy aj v mnohých štandardných demokraciách – a na Slovensku sa ani nestihlo udomácniť. Našou politickou zvyklosťou sú éry – éra Mečiara, Dzurindu, Fica.

V slovenskej realite politik po „svojej“ ére zmizne zo scény a je nenávratne preč. Preto bude zaujímavé sledovať, čo sa bude diať so Smerom-SD a jeho predsedom.

Spojenci či rivali?

Po druhé, SDK resp. SDKÚ zostavovala vládu tri razy, ale nikdy nevyhrala voľby. Prvý raz sa 29. februára 2020 stalo, že úspešného a populárneho populistu zosadil z trónu iný subjekt jednoznačným volebným víťazstvom. A nie náhodou to bol subjekt s lídrom, ktorý má takisto nálepku populistu.

Teda napokon neprišlo na scenár, ktorý sa vzhľadom na predošlé historické skúsenosti pôvodne javil ako pravdepodobný: že aj tento raz sa proti preferenčne silnému vládcovi koordinovane a efektívne spoja viacerí súperi tak, ako sa to podarilo SDK a ďalším v roku 1998 v zápase proti Mečiarovi.

Fica – ako už povedali iní, ale lepšieho termínu asi niet – prevalcoval sólozajdec Matovič. A to tak razantne, že zvalcoval nielen Smer ale sčasti i svojich spojencov.

Hoci smerom k Matovičovi zazneli takéto výčitky, treba povedať: Taký je život! Pokiaľ strany a hnutia nepostupujú ako spojenci v koalícii či v inom zoskupení, sú jednoducho súpermi. V prípade, že ide o strany, ktorá spája spoločný cieľ – v tomto prípade odstaviť Smer-SD a dosiahnuť zmenu – je vždy ťažké ustriehnuť mieru spojenectva a rivality. Najmä vo finiši kampane už o tomto rozhodujú voliči a ich nálady. A tie sa v cieľovej rovinke preklopili k ľudovému, širokospektrálnemu a protikorupčnému hnutiu obyčajných či vlastne Obyčajných ľudí.

Čo by bolo keby?

Nevznikla široká koalícia Blok zmeny – a je možné, že ak by bola vznikla, beztak by nezískala viac než je Matovičových 25 percent. A nevzniklo ani zoskupenie PS-Spolu a Za ľudí, čo je možno škoda, pretože by zrejme dosiahlo slušný výsledok (ibaže opäť dialekticky dodajme naše „ale“ – asi by v takomto prípade nebolo Matovičovo víťazstvo také výrazné a možno by OĽaNO a koalícia PS-Spolu s Kiskom získali po 12 percent a dnes by s námahou lepili väčšinu...)

Nové subjekty PS-Spolu a Za ľudí doplatili na neskúsenosť, taktické chyby a možno i na prehnanú sebadôveru, keďže sa podľa prieskumov javili pre porážku Fica nepostrádaľné a skloňovali dvojciferné výsledky. Kiskova strana sotva prešla do parlamentu a koalícia PS-Spolu pred jeho bránami zostala za tých najtragickejších okolností, aké si len možno predstaviť.

Odchod Trubana a Beblavého z pozícií lídrov, ktorý čerstvo oznámili, predstavujú logickú sebareflexiu. Ale napríklad strana Za ľudí bude v parlamente i vo vláde – a jej líder má na celkovom vývoji takisto podiel zodpovednosti.

V neštandardných politických pomeroch sa nedarilo ani dlhodobo a stabilne fungujúcim subjektom. Kresťanskí demokrati sa druhý raz po sebe nedostali do parlamentu, Sulík dosiahol iba polovičný zisk v porovnaní s predošlými voľbami, hoci vzhľadom na zemetrasenia v SaS je to možno vlastne úspech.

Mohlo to byť aj horšie

Výsledok teda vlastne odráža všetko: aj „zosurovenie mravov“ v politickom zápase – čo má svoju príčinu v nekultivovanosti internetovej komunikácie, ale tiež v tom, že vládna moc vo svojej všemocnosti zašla priďaleko a sofistikovanejšie predstavy o zmene na Slovensku vystriedala jednoduchá no dôrazná nesúhlasná emócia.

Napokon sa v zložení NR SR prejavil príklon ku konzervativizmu (napriek neúspechu KDH). Opäť nieto divu, keďže sa v posledných mesiacoch za najväčšie problémy štátu, sveta i vesmíru vydávali Istanbulský dohovor, práva homosexuálov, či ohrozenie tradičnej rodiny. A to aj pričinením ne-konzervatívneho Smeru. Otázkou je, nakoľko je Slovensko s takouto odbornou „kvalifikáciou“ pripravené na výzvy, ktoré ho reálne čakajú. Napríklad na nástup umelej inteligencie a s tým súvisiace zmeny na pracovnom trhu, hroziacu nezamestnanosť, či na klimatickú zmenu.

Momentálne však má predpoklad pre základnú zmenu v otázkach spravodlivosti, korupcie, viery v štát a jeho inštitúcie, ako povedala aj prezidentka Čaputová. A to nie je vôbec málo.

Keď berieme do úvahy spoločenskú atmosféru, fakt, že žijeme v postfaktuálnej dobe a že je Slovensko vystavené cielenej hybridnej hrozbe, ale aj vlastnej spontánnej internetovej vulgárnosti a hlúposti, voľby nedopadli vôbec tragicky. Spomeňme si na čierne scenáre (dvociferní kotlebovci).

Ich veľkým problémom, a to sa vraciame k začiatku, je extrémne vysoký počet prepadnutých hlasov.

Viac než 800-tisíc hlasov mimo hry

Nejde len o osud PS-Spolu a o fakt, že vďaka chýbajúcim 900 hlasom v novej NR SR nebudú zastúpení mestskí a liberálni voliči tohto subjektu. Nebudú v ňom ani politickí reprezentanti Maďarov a je len čiastočná útecha, že sa z hry zaslúžene vyšachovala SNS s predsedom Dankom a do NR SR sa neprebojoval ani sla-bi-ku-jú-ci zabávač.

Vďaka PS-Spolu a KDH ostalo mimo hry 335-tisíc hlasov, spolu s dvoma maďarskými stranami je to viac než pol milióna. Ako je spomenuté v úvode, prepadlo dohromady vyše 800-tisíc hlasov, presne 28,39 percenta! K tomuto rekordu sa s 19,3 percentami blížia len voľby 2012. A ešte s necelými 24 percentami povestné voľby v roku 1992, ešte „za federácie“, keď vypadnutie troch subjektov občianskej pravice (ODÚ-VPN, PDS-DS a MOS) vydláždilo Mečiarovi cestu a prispelo k posilneniu jeho mocenského vplyvu. Možno si pamätníci pamätajú, mnohí dnešní politickí lídri a ich poradcovia, žiaľ, zrejme nie.

Pri prepadnutých hlasoch v takomto masívnom meradle možno povedať iba jedno: Aj napriek slušnej volebnej účasti takmer 66 percent výsledok volieb a zloženie parlamentu nie sú dostatočne reprezentatívne. Nie je to len chyba voličov, ktorí volia „nezvoliteľných“ politikov. Mnohí lídri akoby ignorovali realitu, ktorá bola zjavná. Možno len veriť, po prvé, že nová NR SR sa aspoň pokúsi byť zastúpením všetkých občanov, teda aj tých s prepadnutými hlasmi, po druhé, že sa politici poučia z roku 2020 aspoň na ďalšie dve desaťročia (lebo áno, rok 1992 najmä pre mladú silu dnes pôsobí ako prehistória) a po tretie, že by na programe ďalšieho volebného obdobia mohlo byť aj skvalitnenie volebnej legislatívy. Lebo v čase, keď hrozia internetové hlasovania o čomkoľvek, mohol by sa čo najlepším zákonom ošetriť ten najzákladnejší tradičný demokratický akt, ktorý máme čerstvo za sebou.

V hre je totiž, ako povedala prezidentka, viera v zastupiteľskú demokraciu - a dodajme, že tým aj otázka, aké budú v budúcnosti šance tzv. antisystému.