Aj keď sa dejiny Visegrádskej trojky a či štvorky začali písať vo februári 1991, v skutočnosti ide o oveľa starší historický príbeh z roku 1335.

Od čias, kedy podpísali dohodu králi z Česka, Poľska a Uhorska, sa veľakrát menili hranice a územia ich mocností i vzťahy medzi nimi. Čosi spoločné však v osude národov či štátov strednej Európy zostalo – tradície, kultúra, miera vzájomného porozumenia, neraz i jazykového.

V novodobej histórii bola spoločným osudom Visegrádu skutočnosť, že sa jeho členské krajiny ocitli v sovietskom bloku. A po páde železnej opony sa začali vracať naspäť tam, kam vždy patrili, teda do Európy. Práve snaha začleniť sa do Európskej únie a do NATO – a pomáhať si pri napĺňaní tohto strategického cieľa – vytvorila základ pre visegrádsku spoluprácu pred troma desaťročiami.

Napokon i v pôvodnej visegrádskej deklarácii z 15. 2. 1991 sa spomína „podobnosť vývoja situácie v uplynulých desaťročiach“. A tiež fakt, že „totožnosť cieľov a podobnosť ciest vedúcich k ich dosiahnutiu stavajú tieto tri krajiny v mnohých oblastiach pred zhodné úlohy“.

Mečiarova izolácia a reštart v roku 1999

Nie vždy sa všetko darilo. Krátko po podpise deklarácie sa Česko-Slovensko rozdelilo na dva štáty. A Slovensko napokon vstúpilo do NATO oneskorene v porovnaní s akčnejšími a v tom čase úspešnejšími visegrádskymi susedmi – a neskôr začalo aj prístupové rozhovory s Úniou. Mečiarova vláda a jej autoritatívne maniere nasmerovali krajinu do dočasnej medzinárodnej izolácie nielen vo vzťahu k vyspelému svetu, ale i k svojim susedom.

Visegrádsky formát sa plnohodnotne obnovil, až keď Mečiara voľby v roku 1998 definitívne odstavili od kormidla. Na summite v Bratislave 14. mája 1999 premiéri V4 potvrdili, že je v záujme všetkých štyroch krajín a regiónu strednej Európy, aby sa Slovensko stalo členom NATO a Únie v čo najkratšom čase. Inými slovami, Maďari, Poliaci a Česi nám vtedy „hodili lano“.

Do NATO vstúpila SR asi 3 a pol roka po Maďarsku, Poľsku a ČR, do Európskej únie spoločne s nimi 1. mája 2004. Od tej chvíle už bol Visegrád opäť jednotný, nedelil sa na dve kategórie šikovnejších a zaostávajúcich.

Aj v ďalších rokoch sa objavili dvojstranné napätia, napr. krajanský zákon v Maďarsku, dvojité občianstvo, či kauzy ako návšteva maďarského prezidenta Sólyoma, ktorý sa musel 21. augusta 2009 otočiť na moste medzi Komárnom a Komáromom a vrátiť sa priamo z hranice. Napriek tomu Visegrád mal moc preklenúť podobné kauzy. Jeho význam možno vyjadriť kultúrne (Visegrádsky fond), ale aj obchodne: Až 20 percent importu na Slovensko tvorí dovoz z V4, vývoz predstavuje dokonca až cca štvrtinu slovenskej produkcie.

2014: Skúška správnosti

Politické rozpory samozrejme nielenže pretrvávajú, ale sa v posledných rokoch dokonca i zvýraznili. Viditeľný začal byť tento trend po roku 2014, kedy ruské obsadenie Krymu a občianska vojna na východe Ukrajiny výrazne ovplyvnili a rozvírili európsku klímu náchylnú upadnúť do sebauspokojenia z neustáleho napredovania, rozširovania, zintenzívňovania a zlepšovania... Odrazu sa po roku 2014 nedokázala V4 zjednotiť ani len na spoločnej pozícii voči Vladimirovi Putinovi a politike Kremľa.

Slovensko reprezentované premiérom Ficom a šéfom diplomacie Lajčákom zaujímalo nevýrazné, alibistické postoje. V porovnaní s ním maďarský premiér Viktor Orbán vystupoval ako Putinov blízky priateľ – až nebolo možné rozpoznať, nakoľko jeho konanie motivuje pragmatizmus a do akej miery spontánne sympatie, či iné pohnútky.

Najmä, ak si pripomenieme, že v prvej časti svojej politickej dráhy sa Orbán profiloval ako politik výrazne kritický k Rusku – ešte v roku 2008 jeho postup vo vojne s Gruzínskom prirovnal k sovietskej invázii v Maďarsku z roku 1956. Až potom sa všetko zmenilo.

Kam sme sa po 30 rokoch dostali?

Čo je však väčší problém, Orbánova vláda sa pre svoje mocenské praktiky napríklad vo vzťahu k nezávislým médiám, univerzitám či k tretiemu sektoru ocitla v ostrom spore s Európskou úniou a jej inštitúciami. Podobne je na tom Poľsko, ktoré sa dostalo pod paľbu výhrad predovšetkým pre reformy v súdnictve.

Samozrejme všetky procedúry, ktorými EÚ hrozí neposlušným členom (vrátane straty hlasovacieho práva) pripomínajú skôr platonické výstrahy, že teraz sa už naozaj nahneváme a budeme zlí. S istou mierou zjednodušenia sa dá povedať, že hriechy, ktoré Slovensku tak fatálne a osudovo bránili vstupu do Únie, ani v najmenšom neznamenajú pre Poľsko či Maďarsko reálnu hrozbu, že by zo spolku mohli vypadnúť.

A tak dnes Visegrádska štvorka predstavuje krajiny, ktoré sú v napätom vzťahu s tou Európou, do ktorej sa pred tridsiatimi rokmi tak veľmi chceli dostať. Dokonca sa V4 voči nej vymedzila aj ako celok, keď na jednej strane možno dokázala vystupovať emancipovane pri odmietnutí utečeneckých kvót, no na strane druhej počas migračnej krízy prejavila len pramálo solidarity s ostatnými členmi Únie. Nota bene i s členmi, ktorí – presnejšie občania ktorých – platia sanovanie chudobnejšieho ostbloku z vlastného vrecka.

Dve z krajín V4 majú napriek ideálom spred 30 rokov (vybudovanie parlamentnej demokracie, moderného právneho štátu, dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd) výrazne našliapnuté smerom od hodnôt, ku ktorým sa kedysi zaväzovali. Lomcuje nimi vysoká miera netolerancie napríklad k sexuálnym menšinám (poľské obce bez homosexuálov) či k opozícii a k nezávislému mysleniu (hanebné označovanie mimovládok v Maďarsku). V Česku výrazne vzrástli antibruselské, antiliberálne a rôzne ďalšie „anti“ nálady. A na Slovensku sa chlapci v zelených tričkách dostali priamo do parlamentu.

Práve v takýchto ťažkých chvíľach je však paradoxne dôležité, aby V4 ostala nažive a nevzdala to. Ako sa píše v deklarácii z roku 1991, členov Visegrádu spája „systém tradičných vzťahov vytvorený historickým vývojom, kultúrne a duchovné dedičstvo a spoločné korene náboženských tradícií“.

Výhodou Visegrádu sa stala schopnosť povzniesť sa nad aktuálnou a akútnou politickou agendou a vidieť veci v historickom oblúku od roku 1335. V4 totiž predstavuje nielen krajiny, ale predovšetkým ľudí so spoločným osudom – i keď často kľukatým a komplikovaným. A práve títo ľudia tvoria „vé štvorku“.