Keď sa prezident Václav Havel 1. januára 1990 prvý raz prihovoril televíznym divákom v novoročnom prejave – len tri dni svojom nástupe do funkcie – vyvolal rôznorodé reakcie.

Okrem iného povedal: „Štyridsať rokov ste v tento deň počuli z úst mojich predchodcov v rôznych obmenách to isté: ako naša krajina prekvitá, koľko ďalších miliónov ton ocele sme vyrobili, akí sme všetci šťastní, ako veríme svojej vláde a aké krásne perspektívy sa pred nami otvárajú. Predpokladám, že ste ma nenavrhli do tohto úradu preto, aby som vám aj ja klamal.“

Mnohí ocenili úprimnosť prezidentových slov, iní v nich hľadali negatívne signály. Niektorých napríklad pobúrilo, že sa Havel vyjadril kriticky o Petržalke a tvrdili, že „za komunistov“ boli aspoň byty zadarmo, nech boli aj škaredé, či nekvalitné.


Prezidentka poukázala na hrubosť
Zatiaľ čo pred tridsiatimi rokmi Václav Havel hovoril o devastácii spoločnosti komunistickým systémom, Zuzana Čaputová hneď v úvode svojho prvého novoročného vystúpenia poukázala na devastáciu morálky a slušnosti:
„So smútkom a rozčarovaním sledujem, ako naberá na sile hrubosť, vulgárnosť a manipulácia vo verejnej debate. Ako si pomaly zvykáme na to, že osobný konflikt je legitímnou pracovnou metódou. Akoby jedinou cestou na presadenie svojich myšlienok bolo poníženie oponenta a vymedzenie sa na jeho úkor.“
(Mimochodom vzápätí šéf OĽaNO Igor Matovič potvrdil platnosť slov prezidentky svojim osobným príkladom – spôsobom, akým okomentoval výber prezidentkou ocenených osobností.)

Dôležitejšia je však druhá časť prezidentkinho posolstva, ktoré sa týka aj blížiacich sa volieb: „Myslime však na to, že aj po nich budeme všetci na Slovensku žiť spoločne. O čo prajnejší a úctivejší budeme k sebe dnes, o čo menej sa od seba vzdialime v dôsledku sporov, o to lepšie zvládneme, keď sa situácia po voľbách nebude vyvíjať celkom podľa našich predstáv.“

Jeden z politológov zo slov Čaputovej napríklad vyvodil záver, že prezidentka (plus opozícia, ku ktorej ju mnohí automaticky priraďujú) sa už chystajú na to, že voľby dopadnú (pre nich) zle. To by však bola nielen zužujúca, ale aj zavádzajúca interpretácia.


Vždy je niekto nespokojný
Samotná myšlienka má oveľa širší dosah. Hovorí totiž práve o tom, že emócie vybičované pred voľbami po nich samé od seba nezmiznú.

Vo všeobecnosti: Výsledok volieb vždy vytvára predpoklad, že s ním bude veľká časť spoločnosti nespokojná. Vyplýva to už zo štatistického hľadiska. V parlamentných voľbách 2016 napríklad získal Smer 737 481 hlasov a vládna koalícia ako celok 1 278 665 hlasov. Dôvod na nespokojnosť mali nielen voliči iných strán (opozície), ale aj mnohí stúpenci strán Most-Híd a Sieť, ktorí nečakali, že tieto subjekty skončia vo vláde so Smerom...

Voľby 2020 vytvárajú ešte viac predpokladov pre pestrú škálu negatívnych emócií všetkého druhu. Ich výsledok je rovnicou s mnohými premennými, pričom ide o náhodné faktory – predovšetkým otázka, ktorá strana ostane pod 5-percentnou hranicou a jej hlasy prepadnú.

Výsledky budú tesné. Možno tesne vyhrá a zostaví vládu opozícia, možno Smer a možno viac či menej zamiešajú karty kotlebovci a výsledok sa bude blížiť k patu. Nehovoriac o možnosti, že takýto scenár môže napomáhať bizarným kombináciám, na ktoré by sme si dnes netrúfli ani pomyslieť – a ktoré si budú žiadať bolestné kompromisy, teda opäť prinesú pocity frustrácie. Preto je odôvodnené, ak prezidentka upozornila na polarizáciu spoločnosti.


Budeme tu žiť spoločne
Je totiž rozdiel, ak sa nespokojný volič zmieri s tým, že vyhral niekto iný, alebo ak dokáže politikom, ktorých nevolil, racionálne oponovať. A celkom iným prípadom je nespokojný volič, ktorý dotyčných verejných činiteľov uráža, alebo by ich najradšej videl zahrabaných v zemi a takým slovníkom to aj dáva svetu na známosť.
Práve pred prejavmi nenávisti, na ktoré sme si nebezpečne ľahko zvykli a ktoré zbierajú lajky na sociálnych sieťach, prezidentka varovala v novoročnom prejave. Pretože sa stali bežnou súčasťou politického slovníka a politického zápasu.

A pritom ide presne o to, že v krajine budú aj po 29. februári žiť spoločne voliči Smeru aj SNS aj SaS aj Kisku aj PS/Spolu aj Mosta-Hída a mnohých ďalších. Môžeme polemizovať, a to aj veľmi tvrdo či nekorektne, ale nemôžeme stratiť schopnosť spolu žiť. A „spolužiť“. A nielen to. Budú tu na veky vekov spoločne žiť veriaci i ateisti, heterosexuáli i homosexuáli, Slováci, Maďari, Rómovia, Rusíni a príslušníci ďalších etník.
Ako má žiť občan X.Y. s občanom A.B., ktorý mu na sociálnej sieti praje smrť? A po akú hranicu ide len o slovnú vyhrážku a kde sa začína ochota svoju neznášanlivosť zrealizovať?


Liberálna demokracia
Schopnosť spolu žiť rovná sa demokracia. Aby sme boli presní, hovorí sa tomu liberálna demokracia, to je terminus technicus. Zo slova liberál sa však stala – hoci v celkom inom kontexte nadávka – a mnohí túto mentálnu výbavu potrebnú pre spoločný život opäť strácajú, resp. na ňu zanevreli a presadzujú menej tolerancie a znášanlivosti voči iným.

Už presvedčenie istej skupiny obyvateľstva, že si ostatné skupiny podmaní, podriadi, resp. ich prerobí na svoj obraz, predstavuje zárodok spoločenských konfliktov. (Napríklad presvedčenie veriacich, že všetci bezbožníci jedného dňa uveria, a naopak, očakávanie ateistov, že raz všetci tmári zistia, v akom žili blude – obe sú cesty do pekla.)

V krajnom prípade sa neschopnosť spolu žiť rovná priamo totalite. Pretože každý násilný režim je založený na presvedčení, že by nejaká časť spoločnosti nemala žiť spolu s nami – pre svoju rasu, postoje, vieru, sociálny pôvod, a pod. A teda ju treba oslabiť, prenasledovať, väzniť, prípadne fyzicky zlikvidovať.

Aj pre tieto nebezpečné tendencie, s ktorými má Európa tragické skúsenosti, si každá výzva zmierňujúca nenávisť – teda i prejav prezidentky – zaslúži podporu. Tým skôr, že rok 2020 bude náročnou skúškou toho, či spolu dokážeme žiť. Zároveň by však práve schopnosť demokratického spolužitia s inými mohla byť aj jedným z kritérií, podľa ktorých sa voliči budú o dva mesiace rozhodovať.