Prezidentské voľby určite nie sú a ani nebudú nudné. Zásadný obrat priniesli už teraz, keď sa doterajší favorit Robert Mistrík vzdal kandidatúry v prospech Zuzany Čaputovej. Patrí mu za to uznanie, ale zároveň teba dodať, že vývoj k tomuto kroku smeroval už dlhšie. A aktuálny prieskum, ktorý Čaputovej prisudzuje prvenstvo dokonca aj pred Šefčovičom, možno chápať len ako jeden z argumentov.

Mistrík bol skrátka typom kandidáta do dobrého počasia. Možno by bol v roku 2014 zabodoval podobne, ako sa to podarilo Andrejovi Kiskovi, už len tým, že je nepolitickým politikom, teda nezávislou osobnosťou bez priamych väzieb na politické strany.

Ibaže súčasné prezidentské voľby sa konajú v celkom inej klíme, ktorá má od dobrého počasia ďaleko. Prišli v čase, keď na viacerých frontoch prebieha politický zápas, v ktorom sa rozhoduje o charaktere spoločnosti. Tento zápas sa vyhrotil pred rokom aj pod vplyvom tragickej udalosti, akou bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Sprivatizované Slovensko

Po prvé, ako priamy aktér do tohto zápasu – proti vládnej moci a proti korupčným prepojeniam jej predstaviteľov – vstúpil priamo Andrej Kiska, čím vo všeobecnosti poprel úlohu nepolitického politika v najvyššej ústavnej funkcii. Tým sa znížila pravdepodobnosť, že by osobnosť v podobnej role mohla znovu uspieť. Vedec a morálna autorita už nemusí stačiť. Tak ako sa to prihodilo v susednom Česku, kde napriek svojim osobnostným kvalitám Jiří Drahoš pohorel zoči-voči ostrieľanému Zemanovi.

Po druhé, v poslednom roku sa na politickej hladine s nebývalou jasnosťou vyjavili podozrenia prekračujúce rámec bežnej demokratickej praxe.

Povedané trochu prenesene, Slovensko viac než štandardnú spoločnosť pripomína skládku, na ktorej sa závažné trestné činy a podvody zavážajú zeminou, aby ich nebolo vidno a ktorá je plná politicky a morálne kontaminovaného materiálu. V rámci neveľkých prezidentských právomocí sa ukazuje potrebnejšia bojovníčka proti skládkam a kandidátka do nepohody Čaputová.

Nepotrebovala presviedčať verejnosť marketingovými trikmi, stačilo, aby prejavila svoje postoje priamo v diskusiách – a jej presvedčivosť odrazu zafungovala. Aj keď, samozrejme, nikde nie je napísané, že zafunguje 16. alebo 30. marca.

Ženské, čo pobabrali svet

Aby bola situácia ešte zložitejšia, samotné prezidentské zápolenie je poznačené nielen klasickou bipolaritou koalícia-opozícia, v rámci ktorej je najväčším Čaputovej súperom nominant Smeru Maroš Šefčovič. Do hry, tak ako v parlamentných voľbách 2016, vstupujú aj antisystémové sily reprezentované Marianom Kotlebom a predovšetkým Štefanom Harabinom.

„Nevoľte oligarchov, buzerantov, vlastizradcov a ženské, ktoré už dosť pobabrali svet,“ hlása plagátik vyzývajúci na voľbu Harabina. Bojovníci proti LGBT, muti-kulti a migrantom povýšili tieto témy na zásadné problémy krajiny, podľa ktorých sa má volič rozhodovať, komu vhodí lístok do volebnej urny.

Hoci v skutočnosti niet dôvod, aby takéto otázky miešali karty v prezidentských voľbách. Azda si niekto myslí, že ak by Čaputová súhlasila povedzme s tým, aby si deti z detských domovov osvojili páry rovnakého pohlavia, tak budú homosexuáli hromadne stáť v radoch, aby si uchmatli potomka z „decáku“? Veď je to smiešne. Prezident (ne)podpisuje zákony, ktoré prijíma parlament. Teda aj legislatíva v oblasti LGBT, keby sa už niekto veľmi bál, závisí od poslancov.

Témy, ktoré rozdeľujú

Adopcie, registrované partnerstvá, trest smrti, alebo legalizácia marihuany sú témami, na ktoré majú ľudia vyhranené názory. Ak sa im ujde primerané miesto v spoločenskej diskusii, potom je šanca, aby napríklad konzervatívni a liberálni politici (a ich voliči) spojili sily proti Mečiarovi, ako to bolo v roku 1998.
Ak sa ich význam v politike nadhodnotí, výsledkom je beznádejne rozdelená spoločnosť. Lebo tu niet šance dospieť k zhode. Kompromisy pri týchto témach neexistujú.

Spoločnosť v takomto rozpoložení nedokáže vytvoriť takú politickú reprezentáciu, ktorá by konzistentne bojovala za reálne a dosiahnuteľné ciele užitočné pre všetkých – napr. presadzovanie spravodlivosti, boj proti korupcii, zlepšenie života farmárov, ohodnotenie učiteľov, či zastavenie drancovania lesov a prírody vôbec. Radikálni a antisystémoví kandidáti, to treba povedať jednoznačne, pôsobia proti takejto zmene. Pomáhajú konzervovať súčasný akokoľvek neúnosný stav.

Aj preto je dobre, ak sa reprezentantka zmeny – a či zatiaľ skôr nádeje na zmenu, alebo volania po zmene – stala favoritkou prezidentských volieb. Bez ohľadu na to, či to Čaputová vo finále dá, alebo nedá (Šefčovič bude v druhom kole silnejším súperom než v prvom), podstatné je, že takáto emócia (poďme vyčistiť skládku!) vôbec vznikla a má šancu sa uchovať do marca 2020.