Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Nedela 24. november 2024Meniny má Emília
< sekcia Publicistika

Radi sa túlate po zotmení? Mohli vás strčiť do klietky ako čarodejnicu

Ilustračné foto. Foto: TASR/AP

Pre kedysi vládnucu cirkev bola žena od prírody zlá, rozumom len veľmi málo obdarená bytosť. Predstavovala nádobu plnú smilstva a nebezpečenstva. To všetko ju vraj viedlo do diablovho područia.

Bratislava 29. januára (Teraz.sk/TASR) – V septembri minulého roka svet prekvapila správa o tom, že v amazonskom pralese zaživa upálili ženu obvinenú z čarodejníctva. Členovia domorodej peruánskej komunity odsúdili 73-ročnú Rosu Villarovú-Jarioncovú na trest smrti, pretože údajne spôsobovala ľuďom choroby.

Najviac čarodejníckych procesov si však zažil starý kontinent. V rozpätí 16. až 18. storočia bola konzervatívna Európa konfrontovaná s tvrdou inkvizíciou. A hoci sa toto obdobie považuje z historického hľadiska za novovek, v oblasti horného Uhorska prevláda tzv. stredoveká mentalita. Začal sa hon na čarodejnice, bosorky, strigy, kacírky, hriešnice, ale aj na černokňažníci, mágovia, démoni, a dokonca aj samotný diabol. Pokiaľ išlo o mužov – čarodejníkov, išlo skôr o sporadické prípady. Na našom území bol neznámy dokonca aj pojem učeného čarodeja -mága. Strigománia sa tak väčšinou dotkla ženského pokolenia.

Pre vtedajšiu vládnucu cirkev bola žena od prírody zlá, rozumom len veľmi málo obdarená bytosť. Predstavovala nádobu plnú smilstva a nebezpečenstva. Údajne častejšie a rýchlejšie podliehala pochybnostiam či poverám, a tak sa skôr ako muž vzdávala viery. To všetko a ešte mnohé iné ju vraj viedlo do diablovho područia. Asi tak nejako by sa dalo charakterizovať podradné postavenie ženy v tom období temna.



Masové šialenstvo vyvolala bula, ktorú vydal pápež Inocent VIII. Jej text sa stal súčasťou neslávne známeho Kladiva na čarodejnice, ktoré uzrelo svetlo sveta v roku 1487. Situácia dovtedy vôbec nebola ružová, no práve táto kniha sa stala významným medzníkom v histórii ľudstva. Odštartovala éru pozemského pekla. A to doslova.

Ilustračné foto.
Foto: TASR - Oliver Ondráš


Niektoré zdroje uvádzajú, že na starom kontinente podľahlo inkvizícii okolo 200-tisíc osôb, iné dokonca hovoria až o jednom milióne. Epidémia čarodejníckych procesov v období baroka a renesancie však Slovensko, bývalé Horné Uhorsko, obišla. Počas dvoch storočí riešili v Uhorsku "len" 554 prípadov, pričom 403 bolo ukončených rozsudkom. Zub času sa podpísal na viacerých kronikách, čo znamená, že tieto čísla môžu byť reálne aj oveľa vyššie.

Strigôňom mohol byť aj bača



Procesy s čarodejnicami boli sústredené predovšetkým na západné Slovensko, mesto Bratislava a Spiš. V Levoči a na Spiši sa do známej klietky hanby mohla dostať aj žena, ktorá po zotmení bola na ulici. Strigôňom sa mohol stať aj bača, ktorý žil vlastný, v očiach iných tajomný život, oddelený od ostatných. V meste Spišská Nová Ves napríklad obvinili bosorku z toho, že obcovala s diablom a upálili ju. Medzi čarodejnicami sa ocitli aj Rómky, ktoré veštili. Domáci síce využívali ich služby, ale pozerali sa na ne podozrievavo.

Najstarší doklad o poprave bosorky v Štítniku pochádza z roku 1506. V roku 1509 upálili podľa dochovaných záznamov vo Zvolene poslednú bosorku. Údajná čarodejnica sa volala Katka. S bosoráckymi pravotami v Trenčíne sa stretávame až od roku 1716, keď súdili Jána Haška z Kvašova. Na ceste z jarmoku ho odchytil ľud, ktorý tvrdil, že "prevádza bosoráctvo, odriekanie, veštenie, že vie ukradnuté veci odkryť, že mnohých náhle uzdravil, mnohých ale o život priviedol a skutky ľudské ukryté vyjavil a vôbec že je s diablom v spojení." Márne sa muž bránil, že o ničom nevie, podľa knihy Z minulosti Slovenska od Dr. Juraja Hodála ho posadili na dreveného koňa a nakoniec zaživa upálili.

Pa archívnej snímke pohľad na klietku hanby na Námestí Majstra Pavla v Levoči.
Foto: TASR - Štefan Petráš


V roku 1642 sa konal v Kremnici asi najznámejší čarodejnícky proces, ktorého obeťou sa stala 80-ročná Dora Struhárová z Ihráča. Starenku, ktorá ako liečiteľka pomáhala ľuďom, krivo obvinili z čarodejníctva s konskou hlavou a husacími hlavami. Ženu za toto obvinenie neminul trest. Najprv ju mučili, ťahali na škripci, nakoniec sťali a s konskou hlavou upálili.



Tento aj ďalšie známe či menej známe príbehy z histórie Kremnice a jej okolia ukrýva kremnický archív. Je jedinečný nielen svojím časovým rozsahom od roku 1260, ale vo svojich útrobách skrýva takmer tri kilometre písomností, pričom ide o rôzne listy, listiny, úradné knihy a účtovné knihy, matriky, ale aj súdne záznamy či pečate.

Aj Krupina bola v stredoveku známa procesmi s čarodejnicami. Z mesta pochádza aj posledný záznam o upálení troch bosoriek z roku 1741. Boli to Anna Štibická, Judita Pelioniská a Doriša Koziarka. Výsluchu sa najskôr zúčastnili dobrovoľne, potom ich čakalo mučenie a nakoniec tortúra. Postupne im mliaždili prsty, sťahovali predlaktie povrazom, mučili španielskou čižmou i na drevenom koni, pálili sviečkou i otiepkami slamy.

Posledná bosorka



V piatok 28. februára 1744 v Trnave sťali a potom upálili Annu Chlebovú a Magdalénu Gőrőgovú. Trest smrti dostali za bosoráctvo. Obe pochádzali z neďalekej poddanskej dediny Ružindol. Okolnosťami procesu s ružindolskými bosorkami Annou Chlebovou, manželkou Jána Nemca a Magdalénou Gőrőgovou, vdovou po Jurajovi Abdonikovi sa zaoberal historik Jozef Šimončič. Podľa neho sa rodná obec Ružindol odsúdených žien nezastala a richtár a prísažní potvrdili, že boli podozrivé z bosoráctva dlhšiu dobu. Podľa rozsudku sa obe bosorky dopúšťali hrozných činov, škodili ľuďom, zvieratám i majetku, jedna sa vedela premeniť na žabu a druhá na mačku. Poprava sa konala pred početným obecenstvom z Trnavy i Ružindolu, povinnú účasť mali v zastúpení magistrátu dvaja senátori, vicenotár a zástupca hlavného fiškála. Podľa Šimončiča nemá proces a poprava z februára 1744 s populárnym filmom Posledná bosorka nič spoločné.



Miesto, kde ženy zomreli rukou trnavského kata, sa už nedá presne vystopovať. Trnavské popravisko sa v priebehu rokov stalo súčasťou zástavby v rámci rozvíjajúceho sa mesta, hoci pôvodne sa nachádzalo pomerne ďaleko za jeho hradbami. Nachádzalo sa v lokalite ohraničenej tokom Trnávka, dnešnou Tamaškovičovou a Zelenečskou ulicou, po dom číslo 57. Tam z väznice na radnici najskôr viedli v putách a potom viezli tieto dve ženy, ktoré mali mať na svedomí úmrtie a ujmy na zdraví viacerých ľudí.

Mučenie sa končí, trest smrti pretrváva



Hrdelné tresty za čarodejníctvo sa skončili až za panovania kráľovnej Márie Terézie. V roku 1756 dala cisárovná Mária Terézia miestodržiteľskej rade v Bratislave (vtedy Prešporok) príkaz súdne procesy s čarodejnicami zastaviť. Mária Terézia taktiež zreformovala súdnictvo, lebo sa nelíšilo od stredovekého a nevyhovovalo novým, moderný, časom. V roku 1768 vydala nový trestný poriadok – Constitutio Criminalis Theresiana. Panovníčka ním zakázala vynášať rozsudky nad čarodejnicami, zmiernili sa telesné tresty a zrušilo sa ním medieválne mučenie.



Tresty smrti sa však ani zďaleka nekončia. V Slovenskej Ľupči sa stala na Vianoce roku 1802 vražda. Bohatý mešťan a majiteľ papierne vyše 50-ročný Jakub Peťko sa zapletie so svojou 22-ročnou kuchárkou Zuzanou a sľúbi jej manželstvo. Je však ženatý, no jeho manželka pije. Zuzana spolu s vydatou 44-ročnou slúžkou Annou, s ktorou Peťko má tiež dôverný vzťah, mešťanovu ženu opijú a na Božie narodenie zhodia do Hrona. Už 14. januára 1803 sa začal proces, ktorý trval s prestávkami do 12. augusta 1804. Mestský súd vtedy slúžku Annu odsúdil na trest smrti a na druhý deň po procese ju sťali. Peťko sa konca procesu nedožil, zomrel za záhadných okolností asi týždeň po jeho začatí. Lebka slúžky Anny je doteraz na Ľupčianskom hrade.

Z Ľupčianskeho hradu presunieme sa v nedeľu 5. februára na Šintavský hrad, kde žila Anna Rosina Listhiusová. Známa bola svojou krutosťou voči služobníctvu a poddaným, ktorých vraždila a mučila. Preto ju volali šintavská bosorka. Neraz ju prirovnávajú k Báthoryčke, ktorú sme si už v našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá už spomínali.


Zdroje: Bosorácke pravoty na Slovensku, Čas pekelných ohňov, Z minulosti Slovenska