Čo hrad, to strašidlo – no nie na každom bola Biela pani. A ešte menej bolo tých Čiernych. Rozprávania o týchto bytostiach boli skôr zriedkavé, no o to viac pútavé. Ich liahňou bola Bratislava.
Bratislava 20. novembra (Teraz.sk/TASR) – V minulej sérii článkov sme sa venovali krvavej grófke Alžbete Báthoryovej, ktorá je známa aj ako Čachtická biela pani. Ani zďaleka však nebola jediná šľachtičná, o ktorej sa nám zachovali takéto povesti a legendy. Dalo by sa povedať, že čo hrad, to strašidlo – nie na každom hrade však bola Biela pani. A ešte menej bolo tých Čiernych. Rozprávania o týchto poverových bytostiach boli skôr zriedkavé, no o to viac pútavé.
Biela pani je zrejme ešte pozostatkom z čias pohanských, keď biela farba symbolizovala smútok a smrť. "Bielu paniu v minulosti pokladali za nepokojný prízrak mladej ženy, ktorá zišla zo sveta násilnou, neprirodzenou smrťou alebo bola za svoje činy odsúdená blúdiť po svete aj po smrti," píše sa v publikácii Čerti, bosorky a iné strašidlá.
V neskorších časoch zaznamenáva naša ľudová slovesnosť aj Čiernu pani, ktorá mala byť zápornou obdobou tej Bielej. Taktiež symbolizovala smrť, no už pod vplyvom kresťanstva. Ako sa píše v knihe Slovenské strašidlá od "A" po "Ž", Čierna pani raz nosievala čierne, inokedy biele rukavičky. Tmavé si nasadzovala vtedy, keď prinášala smrť, bledé zas pri radostných príležitostiach.
Jedna sa menila na bielu hus, ďalšia ochraňovala zlaté kačky
Tieto prízraky sa objavovali najmä na hradoch, zámkoch, mestských hradbách, v kaštieľoch, ale aj pri studničkách a kaplnkách. Pochádzali najmä zo šľachtického alebo mestského prostredia.
V ruinách Beckovského hradu vraj vídať bielu hus. Ak postretne človeka s dobrým srdcom, premení sa na Bielu pani a vyrozpráva svoj príbeh. Príbeh o tom, ako otrávila svojho muža, aby mohla byť s milencom, a ako ju za zločin zakliali do podoby bielej husi. Po smrti tak čaká na niekoho, kto by za ňu putoval do Ríma a pomodlil sa za jej hriešnu dušu.
Javorinská biela pani zas ochraňovala zlaté kačky a okolité tatranské poklady. Kačky totiž okolo Veľkej noci vyletia z jaskyne, v tajných úkrytoch znesú diamantové vajce a vrátia sa späť. Aj Michalovce majú svoju Bielu pani. Tá sa ešte ako mladá žena utopila v miestnych močiaroch, no jej silueta sa neskôr údajne zjavovala v kaštieli na grófskych večierkoch. Biela pani pri Bánovciach nad Bebravou zas vytrestala muzikantov a tanečníkov zato, že sa zabávali v pôstny deň. V trenčianskych horách Polomy ďalšia Biela pani varovala ľud pred zlou úrodou, vojnou a morom.
Zámok v Topoľčiankach (na snímke) neďaleko Zlatých Moraviec.Foto: TASR/Henrich Mišovič
Ako každý správny zámok aj Topoľčianky majú svojho ducha. Návštevníkom i zamestnancom sa pri kaplnke údajne zjavuje Biela pani. "Boli tu hostia, ktorí povedali, že videli krásnu pani nízkeho vzrastu s dlhými hustými čiernymi vlasmi, ktorá sa im prihovárala. A tak vyzerala aj Alžbeta Rákociová," povedala Marta Holá zo Zámku Topoľčianky. Alžbeta Rákociová žila na zámku v 17. storočí. Ako 13-ročná sa vydala za svoju životnú lásku Adama Erdödyho, ktorý čoskoro zahynul v bojoch s Turkami. Alžbeta sa z jeho smrti nikdy nespamätala. Na znak smútku za Adamom nosila iba biele šaty, lebo biela bola v tom období farbou zármutku. Neskôr sa vydala za jeho brata, toto manželstvo však nebolo šťastné. Zomrela mladá po ťažkej chorobe. Alžbeta tak stále chodí po arkádach a dúfa, že stretne svoju lásku.
Historický Kežmarok má zas Čiernu paniu, ktorou bola podľa povesti hradná kľučiarka. Vtedajší pán Kežmarského hradu Imrich Thököly po prehratej bitke s cisárskymi vojskami sa pred útekom do Turecka mal zastaviť v Kežmarku, aby so sebou odniesol rodinné klenoty. Tie však stará kľučiarka ukryla na neznámom mieste, za čo ju hradný pán preklial, aby nenašla pokoj ani po smrti. Údajne preto v hrade počuť zvláštne zvuky a nočné ticho ruší hrkotanie kľúčov...
Bratislavská liaheň paní
Ak sa vyberiete na Ventúrsku ulicu v Bratislave, stretnúť môžete rovno dve Biele pani. Jedna vraj máta v dome grófa Billota, druhá zas v Mincovom dvore v budove Academie Istropolitany. Tam kedysi žila istá vdova, ktorá však rýchlo zabudla na mužovu smrť a namiesto toho sa bujaro zabávala. Za tmavých nocí vraj vídať bielu postavu, ktorá chodí s krčahom nabrať vody zo studne, no nik ju zatiaľ nevidel vrátiť sa späť do domu.
V pivniciach Zeleného domu zjavuje sa zas Biela pani Lucia. V priestoroch šenkovne hľadá niekoho, kto by jej poradil, ktoré z vín je najlepšie. Raz sa to podarilo istému Vincovi, ktorý natrafil na peknú paniu. A keďže jej dal ochutnať to najlepšie, čo mali, tak mu pani za odmenu vyplnila jedno želanie. Vinco si zapýtal vinice a pravidelne jej nosieval sud z novej úrody.
Na ilustračnej snímke Biela pani.Foto: TASR - Alexandra Moštková
Na podhradskom nábreží zas Biela pani varila pivo. Po sebe zanechala dvanásť sirôt, a tak aby hladom nepomreli, vodu zo studne menila im na zlatistý mok, ktorý čapovali a predávali. Roky utekali a susednému pivárovi hostia ubúdali, pretože pivo od sirôt chýrne bolo po celom Prešporku. Nuž pivár lsťou zistil, čo je vo veci. V ten večer Biela pani stočila posledný korbel. Deti však nepomreli, už dávno dorástli dospelosti a začali sa živiť iným remeslom. Závistlivý šenkár však už nikdy dobrého piva nenavaril.
Čierna pani sa vraj objavuje aj na Zelenej ulici č. 1. No vari ešte hrozivejšiu možno stretnúť na známej Michalskej veži. Jej meno je Uršuľa a kedysi sa kamarátila so sudedovie Agátou. Obe dievčiny zahľadeli sa do istého pekára a hoci bola Uršuľa krajšia, učeň sa napokon oženil s Agátou. Čoskoro vydala sa i Uršuľa, no vnútri ju zožierala závisť. Taká mocná, že v časoch rozmáhajúcej sa inkvizície označila niekdajšiu kamarátku za bosorku. Agátu mučili, trýznili, a tak doznala i to, čo nebola pravda. Bola totiž nevinná a verná žena. V deň jej upálenia stála Uršuľa na Michalskej veži a sledovala ohnivé divadlo. Zanedlho však pošla i ona. Odvtedy vraj večer o jedenástej zjavuje sa na tom istom mieste Biela pani. Každý ju však stretne, padne na zem ani poleno a niektorí sa viac už ani nepreberú.
Ochrankyne ľudu
Úrodu v okolí hradu Likava chráni Likavská čierna pani. Zjari žehná krajinu, aby mala dobrú úrodu, v lete ju chráni od živelných pohrôm. Helena Kružičová bola mimoriadne súcitná k poddaným likavského panstva a utláčaným. Podľa legiend sa Helena ešte ako dieťa väčšinou hrávala s deťmi poddaných a často im nosila jedlo z hradnej kuchyne. Ako 14-ročná vytrhla z rúk panského úradníka korbáč, ktorým chcel potrestať jej priateľa z detstva. Pre porušenie autority vrchnosti ju jej prísny otec poriadne potrestal. Čierna pani mala byť strážnym anjelom poddaných Likavy od svojej smrti v roku 1586. "Takisto sa traduje, že sa objavovala práve v období zrušenia poddanstva v roku 1848 v blízkej Likavke," doplnil Karol Dzuriak z Liptovského múzea v Ružomberku.
Na snímke portrét Levočskej bielej pani (Juliany Géciovej - Korponayovej ) zo zbierok Maďarského národného múzea v Budapešti. Autorom je János Czirok z roku 1706. Foto: TASR - Milan Kapusta
Aj na Oravskom hrade prebýva Biela pani, manželka magistra Donču, ktorý má na svedomí jej život. Zomrela na následky otravy krvi po odťatí ruky, lebo sa pokúšala chrániť život slúžky pred rozhnevaným pánom. Táto sa však zjavuje podľa povesti len na dušičky.
Mnohých ľudí fascinuje skutočný osud Bielej panej - Juliany Korponayovej. Podľa legendy bola Levočská biela pani jediná žena, ktorá sa v dejinách Uhorska dopustila vlastizrady. Dcéra Žigmunda Géciho z Oždian, ktorý bol plukovníkom telesnej stráže Imricha Tököliho, sa v čase stavovského povstania Františka II. Rákociho vydala za cisárovho prívrženca Jána Korponaya. Ten sa kvôli svojej žene Júlii pridal na stranu kurucov. Júlia sa údajne, v snahe získať pre svojho syna skonfiškovaný rodový majetok, stala cisárskou špiónkou. Vyslali ju do Levoče, ktorá bola v obkľúčení cisárskeho vojska. Stala sa milenkou kuruckého veliteľa baróna Štefana Andrášiho. Tajne mu zobrala kľúče od mestskej brány a vpustila cisárske vojsko do mesta, ktoré padlo bez boja. Za to ju 25. septembra v roku 1714 ako 25-ročnú popravili na trhovisku v maďarskom Györi. Traduje sa, že bielu paniu popravili tak, že jej mečom odťali hlavu.
Na snímke Levočská biela pani od Móra Jókaia z roku 1884Foto: TASR - František Iván
Levočskú bielu pani preslávil najmä román Móra Jókaia. "Je to historická téma o legendárnej žene. Mnohí ju vnímajú ako ducha, ktorý straší, no ona nikdy nestrašila. V románe je vykreslená ako zradkyňa Levoče, no skutočnosť bola iná," povedala riaditeľka levočského múzea Mária Novotná.
Príroda sa pomaly chystá na zimný spánok a s ňou aj niektorí slovenskí démoni a strašidlá. V nedeľu 27. novembra 2016 sa dozviete, aké tvory ste mohli stretnúť v horách, ako vám mohli počarovať či dokonca povodiť.
Zdroje: Čerti, bosorky a iné strašidlá, Levočská biela pani, Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“, Slovenské hrady IV.
