Bratislava 24. apríla (TASR) - Odborníci považujú jeho chápanie komornej plastiky, jej spracovanie z remeselnej, technickej, výtvarnej a ideovej stránky v rámci slovenského sochárstva za jedinečné. Pri umeleckej tvorbe spája klasicky opracované drevo s detailmi, predmetmi úžitkovej spotreby, ktoré sa nachádzajú bežne okolo nás. Jeden z najosobitejších slovenských výtvarníkov svojej generácie - akademický sochár Juraj Čutek.

Narodil sa v roku 1957 v Žiline. Je synom zakladajúceho člena skupiny Galandovcov - akademického sochára Antona Čuteka. Študoval na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave u prof. Korkoša, akademický titul získal na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe u prof. Malejovského a prof. Svobodu. Venuje sa prevažne komornej a monumentálnej plastike, tvorbe interiérového dizajnu, ale aj kresbe a maľbe. Bol členom združenia výtvarníkov Gerulata a je zakladajúcim členom spoločnosti Spectrum ART. Zúčastňoval sa medzinárodných prehliadok a veľtrhov umenia v Monaku, vystavoval na holandskom veľtrhu umenia v Haagu a spolupracuje s viacerými zahraničnými galériami. Svoje nezameniteľné a výnimočné diela vystavoval na Slovensku, v Česku, vo Švajčiarsku, USA, Holandsku, Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Izraeli.

Ste jeden z príkladov, keď "jablko nepadá ďaleko od stromu". Nikdy ste neuvažovali, že budete robiť niečo úplne iné než váš otec, zakladajúci člen skupiny Galandovcov?

Nič iné mi nezostávalo... Nebol som nijako vzorný žiak, čo sa nedá povedať o kreslení, ktoré mi šlo od detstva. Vyrastal som v otcovom ateliéri. Tam som videl, že sa dá existovať aj takto, hoci - napriek otcovmu vplyvu a formovaniu - som bol rozhodnutý, že sochárstvo ako on, robiť nebudem.

Skončili ste však práve pri ňom...

Na "ŠUPKE" som chcel študovať grafiku. To však platilo len do momentu, kým za mnou neprišiel taký obrovský chlap - dobráčisko, profesor Korkoš a neoznámil mi, že s takou dobrou kresbou pôjdem k nemu na rezbárinu, lebo na grafiku chodia len baby. Tak, ako rýchlo sa začala, tak rýchlo sa moja revolta voči otcovi skončila. Dnes po rokoch to neľutujem, pretože okrem sochárstva aj maľujem, robím grafiku a navyše - aj vďaka profesorovi Korkošovi, som získal pre tvorbu dôležitý trojrozmerný nadhľad.

Foto: TASR/Pavol Zachar

Oceňoval váš otec fakt, že po protestnom "koketovaní" s grafikou, ste nakoniec skončili pri sochárstve?

Otec bol stará škola, taký "studený odchov" - najmä čo sa výchovy týkalo. Pochvaly som sa od neho nedočkal ani vtedy, keď sa mi čosi naozaj podarilo. To však neznamenalo, že by to neocenil. Šiel za mamkou, ktorej povedal: "Ďuro spravil výbornú sochu". Nie mne, ale mamke. Podobne svojsky mi aj radil, keď som niečo tvoril.

Foto: TASR

Ako vyzerala taká svojská rada?

Keď som vyrezával s reťazovou pílou sochu a jemu sa zapáčil jej aktuálny stav a štruktúra, otcovsky mi poradil: "Ďuro, nechaj to už tak, lebo to zase preženieš a bude sa to lesknúť ako konské gule." Ako hovorím - mal ku mne svojský, ale láskavý, otcovský prístup. Až po rokoch, keď som ako umelec aj človek dospel, som pochopil, že mal pravdu.

V čom?

Často robil štruktúrované veci, pri tvorbe ktorých bol z hľadiska proporcie, stavby a finálnej estetiky sochy, či jej zaujatia priestoru - dokonalý. Škoda, že z nášho sveta odišiel pomerne mladý - mohol som sa od neho naučiť oveľa viac.

Čím vás otec umelecky ovplyvnil natoľko, že tento jeho vplyv či rukopis možno dešifrovať aj z vašich sôch a plastík?

Vidieť to najmä na mojej ranej tvorbe, založenej na modelácii. Vďaka otcovi som začal úplne inak vnímať proporcionalitu. Pochopil som, že keď sú vedľa seba dve hmoty, jedna musí byť vysoká a štíhla, a keď je tá druhá nízka, mala by byť širšia. Zároveň by mal byť na nich jasne viditeľný ich tieň. Ten vytvára na soche priestor, pričom počas dňa, ako sa po nej postupne kĺže, vytvára na štruktúre tú pravú proporciu umeleckého diela. Práve tieto estetické princípy som pochytil od svojho otca. Priznávam, že mi aj dnes pri tvorbe chýba jeho svojrázna spätná väzba, ktorú potrebuje každý umelec - dokonca aj ten, ktorý je zvyknutý tvoriť sám. Našťastie, mám jeho police...

Police? Nerozumiem...

V ateliéri mi po otcovi ostali police s niektorými jeho dielami. Neraz sa mi stalo, že v okamihu, keď som nevedel, čo by som mal pri tvorbe na soche urobiť, začul som ich vŕzganie. Vtedy si spomeniem na otca a zamyslím sa, ako by na vzniknutú dilemu reagoval on. Som presvedčený, že tam počas mojej tvorby stále so mnou je. A keď treba, "zavŕzga"...

Je teda zrejmé, že otec vás - v dobrom - takpovediac poznačil na celý život. Boli aj ďalší umelci, ktorí vás umelecky alebo tvorivo inšpirovali?

V prvom rade - veľkou inšpiráciou boli pre mňa knihy, ktoré sme mali doma či tie, ktoré som objavoval napríklad v Náprstkovom múzeu v Prahe. V nich ma inšpirovali sochy primitívnych kmeňov v Afrike, Oceánii, ale aj umelcov v starovekom Egypte. Otec bol "zamilovaný" do Henryho Moorea, o ktorom sme doma mali niekoľko publikácií. Čo sa týka mňa - mojou silnou inšpiráciou bol majster kinetického umenia - Švajčiar Jean Tinguely, či kubistický sochár medzivojnového obdobia Otto Gutfreund. Do veľkej miery ma ovplyvnil aj profesor Svoboda počas štúdia v Prahe.

Nebrali vás, najmä počas štúdia, ako syna starého Čuteka? Nepociťovali ste to ako hendikep?

Brali. To bol aj dôvod, prečo som vysokú školu vyštudoval v Prahe. Tam až tak nesiahali ani dobré a ani zlé politické referencie na môjho otca - člena skupiny Galandovcov. Hoci, najskôr sa mi preč veľmi nechcelo - mal som doma frajerku, kamarátov, ateliér, zažitý blahobyt. Prahu som vnímal ako ideálne miesto na výlet. Až keď som nastúpil na školu, pochopil som, že nič lepšie sa mi nemohlo stať.

Prečo?

Praha bola skvelá voľba - najmä svojím kultúrnym prostredím a umeleckým "duchom", úplne iným, než aké mala v tom čase Bratislava. Mohol som tam slobodnejšie tvoriť a myslieť, mal som skvelých konškolákov - akým bol napríklad Jaroslav Róna.



Po vysokej škole ste sa však vrátili späť. Prečo?

Samozrejme, že baby boli dobré aj v Prahe (smiech), nebol najmenší problém v nej zakotviť, ale ťahala ma domov rodina. A nakoniec - aj zodpovednosť - voči manželke a dieťaťu. Prahu mám však navždy vo svojom srdci a pravidelne do nej chodievam - nasať jej kultúrnu atmosféru, nabrať inšpiráciu a pozrieť kamarátov.

Vaša tvorba nie je úzko ohraničená, ale naopak, je vyskladaná z mnohých vrstiev - od monumentálnych plastík, cez maľbu, interiérový dizajn, tvorbu interiérového sochárskeho nábytku až po samotné sochárstvo. Verejnosť vás však vníma ako sochára. Je to tým, že sa v tejto polohe cítite slobodnejšie a voľnejšie?

Je to otázka tvorivej nálady a, nebudem klamať, aj existenčnej nutnosti.

Znamená to, že po vašich drevených sochách je väčší dopyt?

Z umeleckého hľadiska je pre niekoho možno moja tvorba interiérového dizajnu prínosnejšia. Keď sa rozhodnem venovať interiérovému dizajnu, dokáže ma úplne celého pohltiť - chodím po dielňach, snažím sa nájsť a vymyslieť aj tie technicky a umelecky najnemožnejšie veci, ktoré by sa v rámci neho dali aplikovať. Následne, napríklad keď robím knižnicu do nejakého konkrétneho interiéru, si vymyslím, že sa jej jedno krídlo bude otvárať pomocou hydraulického pohonu a bude obsahovať mnohé iné prvky - z dreva alebo kovu. Realizujem teda akýsi presah umenia do techniky, v jednom okamihu tvorby som Čutekom a následne Baničom, Bahýľom, Mikovínym či Murgašom. Riešim nielen to, akú nosnosť bude musieť knižnica uniesť, keď bude plná kníh, ako sa bude hydraulicky otvárať, ale následne hľadám a vytváram aj rôzne umelecké detaily, bez ktorých by nebola tým, čím chcem. Ide celkovo o pomerne náročný tvorivý proces. Ale, podobný je aj pri inej tvorbe.

... v ktorej prevažujú sochy.

Sochy sú najautentickejším umeleckým sebavyjadrením mojej fantázie, kreativity, osobnej slobody a invencie. Robím ich v podstate pre seba - pre svoje potešenie. To, že sa nakoniec rozchytajú, je len dôkazom, že boli robené poctivo - s nadšením a láskou.

Tvoríte systematicky jednu vec a následne, keď ju ukončíte, idete na druhú, alebo robíte niekoľko diel naraz?

Niekoľko vecí naraz. Niektoré neraz dokončím až o pár rokov - keď "dozrejú". Keď ukončím nejaký väčší interiérový celok, zvyčajne rozmýšľam, čomu sa budem venovať ďalej. Idem do ateliéru, hľadám v sklade niečo, čo by ma oslovilo. Intuitívne. V tejto fáze vôbec netuším, čo by som robil. Prehrabávam sa v dreve a čakám, či ma niektoré osloví svojou energiou a štruktúrou. Raz je to fascinujúca naplavenina z Dunaja, inokedy korene stromu, prípadne kus dreva, čo som niekde na píle vychytil pilčíkovi spod rúk a zachránil tak pred zničením.

Foto: TASR/Pavol Zachar

Čo musí mať drevina, aby vás dokázala osloviť?

Svoju dušu a charizmu. Štruktúru, nedokonalosť, hrče, pukliny a jazvy. Bútľavé drevá v sebe skrývajú svoj príbeh. Čím je drevo ošľahanejšie vetrom a nepriazňou počasia, tým je kvalitnejšie a krajšie. Má zaujímavejšiu vôňu, energiu, farbu a vzhľad. Najkrajšie dreviny sú tie, o ktorých ani len netušíme, že sú - naplaveniny bahenného duba, ktoré stovky rokov ležia kdesi v bahne, kde sa menia na fosíliu - a zrazu sa zhodou náhod dostanú po vode až k vám. Dokonca, dokáže ma osloviť aj kus dreva, o ktorý kedysi na paši priväzovali kozu, v ktorom sú úlomky skla, či do ktorého udrel blesk a zanechal v ňom svoju živelnosť, energiu a stopu. Pretože verím, že stromy sú ako ľudia, s jediným rozdielom - nikomu úmyselne neubližujú.

... pokiaľ nemyslíte na developerov.

To áno - pre nich predstavujú stromy často až existenčnú hrozbu (smiech). Mimochodom, vedeli ste, že stromy medzi sebou dokážu komunikovať? Ja tomu verím a aj preto som nikdy nešiel do lesa so zámerom, že si vyberiem konkrétny strom, z ktorého sa po zoťatí stane socha. Radšej vyhľadávam dreviny s určitým defektom a hendikepom, určené "na odpis" a pomocou fantázie a invencie sa im snažím vdýchnuť nový, pozitívny zmysel ich existencie. Len takto vytvárané veci dokážu odovzdávať svoju pozitívnu energiu ďalej.

Proces tvorby vašich sôch sa nekončí len výberom dreva...

K vybranému drevu následne vyberám mosadzné a kovové artefakty, pozbierané zo starých šrotovísk a blšákov u nás, ale aj z mojich ciest v Ríme, Paríži či Georgetowne, vďaka čomu sa aj ony dočkajú svojej "druhej šance". Postupne, ako sa mi v hlave roja myšlienky, snažím sa jednotlivé časti navzájom spojiť, nájsť ich vzájomnú symbiózu a harmóniu, dať im obsah, zmysel a vdýchnuť im ich ďalší - tentokrát umelecký - život.

Čo však v prípade, ak aj napriek sľubnému začiatku pôvodná myšlienka, resp. inšpirácia napokon vyprchá?

Väčšinou sa to stáva v okamihu, keď cítim, že socha či iný objekt potrebuje mať detail, ktorý nemám. Vtedy viem, že dielo dokončím, až keď sa mi daný detail podarí nájsť, alebo získať. Dovtedy sa venujem tvorbe iných diel. Diel, ktoré by sa nedočkali svojej finalizácie, však veľa nemám.

Vašu tvorbu dlhodobo charakterizuje kombinácia viacerých materiálov, najčastejšie dreva a kovu. Čím je práve táto kombinácia výnimočnejšia pred sklom alebo kameňom?

Nejde o nijako výnimočnú kombináciu. Už naši starí otcovia siahali po materiáli, ktorý im bol najbližší pre vyjadrenie ich myšlienky a estetiky - dreve. Pre jeho ľahkosť, tvarovateľnosť a pružnosť ho využívali nielen starí Vikingovia pri stavbe lodí, ale aj primitívne kmene v Afrike či stavitelia chrámov v starovekej Číne. Pri tvorbe neobchádzam ani iné materiály - neraz vkladám do drevených sôch napríklad oči z tyrkysu, kus bronzu, ale aj sklo a kameň.

Foto: TASR/Pavol Zachar

Existuje materiál pre vás natoľko neuchopiteľný či odporný, že by ste si z neho nikdy nevedeli predstaviť vytvoriť sochu či plastiku a kvôli ktorému by ste odmietli zákazku, nech by bola akokoľvek lukratívna?

Existuje - epoxid. A pritom, paradoxne, moja prvá verejne inštalovaná socha, ktorú som robil pre priestory Elektrotechnickej fakulty v Bratislave - súsošie dvoch študentov sediacich oproti sebe v nadživotnej veľkosti - je z epoxidu. Odvtedy som na pach epoxidu a vôbec epoxid ako taký vnútorne alergický.

Viaceré vaše plastiky a sochy sú venované výrazným osobnostiam - Jánovi Bahýľovi, Daimlerovi s Benzom a podobne. Prečo práve oni? Nemali ste nutkanie robiť sochy a súsošia Jánošíka s družinou, Svätopluka či busty "otcov zakladateľov" našej novodobej štátnosti?

Pre mňa sú báječní muži na lietajúcich a cestných strojoch cennejší - minimálne tým, že boli umelcami vo svojom obore. Mnohí z nich neboli patrične pochopení a uznaní, mnohí svoje geniálne objavy nedokázali predať - ako v prípade Jozefa Maximiliána Petzvala či Jána Bahýľa. Sú to všetko naši neuznaní Edisonovia, ktorým je česť vzdávať hold a obdiv.

Pokiaľ viem, určitý vplyv na tento svet strojov a vynálezov vo vašej tvorbe majú aj vaši predkovia...

Starý otec, ktorý absolvoval viedenskú technickú priemyslovku ešte za Rakúsko-Uhorska, bol od môjho útleho detstva mojím Edisonom. V časti Slovenska zavádzal elektrinu, bol vynálezca a domáci majster. Mal velikánske auto, benzínovú pumpu, robil leteckého mechanika na letisku Tri Duby. Bol mojím hrdinom dokonca aj na penzii, lebo mal v byte malý kútik s pinzetami, 'šraubovákmi', stôl so zverákom - vďaka čomu dokázal opraviť úplne všetko na svete. Tým ma fascinoval a inšpiroval. Vďaka nemu a tiež môjmu ujovi - lodníkovi v Komárňanských lodeniciach, ktorý mi svojou emigráciou do Švajčiarska "dopomohol" k tomu, že som nemohol nikde vycestovať, som si budoval svoj vzťah k technike a vynálezom.

Silne zastúpenou témou vašich diel sú plastiky a sochy klaunov, harlekýnov, pierotov a celkovo rôzne variácie Commedie dell’arte. Teda zvyčajne bizarných karikatúr ľudských postáv, z ktorých každá improvizuje svoj part - s neviditeľnou veľkou dušou. Čomu vďačia za svoju popularitu a rozsiahlosť práve vo vašej tvorbe?

Ešte na priemyslovke som prečítal knihu Františka Kožíka "Největší z pierotů" o živote Jeana Gaspara Debureaua, syna napoleonského vojaka a českej gazdinej. Spolu s otcom a súrodencami robievali cirkusové vystúpenia. A hoci Jean Gaspar bol z nich najnešikovnejší a mal smiešne škrekľavý hlas, prišiel na to, že ľudia viac peňazí za pobavenie hádžu práve jemu. Imponovala im jeho nedokonalosť. Aj vplyvom Debureaua sa poloha ľudí s hendikepom, ktorý je vo svojej podstate krásny, objavuje aj v časti mojej tvorby. Pretože socha - aby mala výraz a dokázala adresáta osloviť, nemusí mať dokonalé tvary, nemusí byť pekná.

Veľmi zaujímavou je stať na konci vami spomínanej knihy, keď človek hovorí psychiatrovi o svojom trápení a myšlienkach na samovraždu. A keď mu psychiater poradí, aby šiel vedľa na Commedie dell’arte - na Debureaua, prezradí mu, že to je on...

Každý z nás v živote prežíva situácie, keď je mu ťažko a nevládze ďalej. Klauni a pieroti majú v sebe navyše aj akúsi dvojtvárnosť. Práve ona ma na ich tvorbe oslovuje. A tiež tá fascinujúca atmosféra, ktorou sú obklopení - estetika kolotočového prostredia, pompézne a zároveň ošumelé kulisy, kolotoče s úžasnými morskými pannami a tvormi, ktoré nás v detstve ohurovali, skutočným, prirodzeným a nenásilným spôsobom. Je to bizarný svet plný disproporcie, svet poškodených karikatúr, vyžarujúcich podmanivú vizuálnu mágiu imaginárneho sveta.

Foto: TASR/Pavol Zachar

Nielen mytológia, technické vynálezy, lietajúce stroje a harlekýni, ale aj strunové hudobné nástroje sú jednou z vašich typických tém umeleckej realizácie. Je hudba pre vašu tvorbu inšpiráciou, alebo cez hudobné nástroje v kombinácii s torzom ženských tiel - ako napríklad pri diele Violka či Tehotná hudbou sa dokážete lepšie vyjadriť?

Hudba je neodmysliteľnou súčasťou môjho života. Je mojou spoločníčkou pri vytváraní tvorivej emócie. Neexistuje nič dokonalejšie, ako keď dokážete spojiť hudbu s krásou ženy. Mám šťastie, že sa osobne poznám s nádhernou a okúzľujúcou ženou - violončelistkou - pani Silviou Šarköziovou z Cigánskych diablov. Práve ona so svojím nástrojom pri hre vytvára dokonalú a inšpirujúcu symbiózu.

Mnohé vaše sochy a plastiky letcov - a nemusí ísť len o mytologických fénixov - majú krídla. Ide o symbol slobody, symbol toho, že "Čutek a jeho umenie je tým, čo človeku dáva krídla"? Alebo je to len zobrazenie vašej túžby kamsi uniknúť?

Vystihli ste to dokonale. A to tak po duševnej, ako aj fyzickej stránke. Keď som mal približne desať rokov, strašne som túžil byť pilotom a lietať. Raz som si pri chalupe v Banskej Štiavnici dokonca zobral na kopec takzvanú "ruskú" hliníkovú rozkladaciu posteľ, ktorá mala rovnaké rozkladacie krídla po oboch stranách. Strčil som do nej ruky a rozbehol sa. Predtým, než som prudko padol na nos, som dokonca chytil aj maličký poryv vetra. Neskôr som po skončení školy pôsobil na letisku, kde som vyrábal rôzne medaily a odznaky. Popritom som sa kochal lietadlami a párkrát som sa len tak - na otočku zviezol s niektorým z pilotov práškovacou "Andulou" do Plzne či Žiliny. Malo to svoje neopísateľné čaro slobody. Zrejme aj preto, že pre nepriazeň režimu voči našej rodine sme nemohli nikam vycestovať.

Umenie by nemalo ľudí strašiť, ale zabávať. Pri vašej tvorbe mám pocit, ako keby som nebol v galérii, ale kdesi na prázdninách u starej mamy na námestí, kde si svoje stany, atrakcie a šapitá na týždeň rozložili českí cirkusanti a kolotočiari. Je práve snaha o pobavenie dôvodom, prečo vo vašej tvorbe majú vaši hrdinovia a objekty tvorby akýsi odľahčený, nevážny, insitný, naivný a až karikatúrny pohľad na svet?

Otec mi hovorieval, že keď je umelec a výtvarník v ťažkom rozpoložení, tak sa rád hrá, hľadá estetické princípy, rôzne zhody, hru svetla a tieňa. Ja som uveril estetike kolotočov, cirkusov. Učarila mi. Robím to úprimne, pre vnútorné uspokojenie a radosť. Nesnažím sa silou-mocou zaradiť sa do akejsi pomyselnej slovenskej umeleckej elity, nemám ambíciu byť v kurze len preto, že budem tvoriť "contemporary" umenie. Robím to, čo mi prináša vnútornú radosť, pocit slobody - a keď ľudia povedia, že ich to oslovilo a urobilo ich to pokojnejšími a šťastnejšími, vtedy takto získaná interakcia má ďalšiu pridanú hodnotu.

V tejto súvislosti ma ako ďalší z "hravých" umelcov napadá Fero Lipták...

... a aj preto mávame častokrát spoločné výstavy a rôzne projekty.

Život si zvyčajne berie svoju dať. Akú daň ste zaplatili, či platíte vy - za svoje umenie?

Tú, že som okolo svojich detí a ich života len tak "prešiel". Možno som im mal venovať viac času. Boli síce so mnou často v ateliéri, avšak viem, že som im mohol - na úkor umenia - odovzdať viac svojej energie. V živote som prežil veľmi ťažké veci. Stratil som syna, ale o tom nechcem rozprávať. A práve aj preto, že som si prežil svoje, sa snažím - podobne ako pierot, harlekýn a klaun - všetku svoju životnú silu, energiu a optimizmus vložiť do vecí, ktoré tvorím a nimi tak obohacovať a tešiť ostatných ľudí. Robiť ich šťastnými. Aj za cenu bolesti rúk a kolien, pretože sochárstvo je vo svojej podstate veľmi podobné práci lesníka či baníka. Ale - čo hodnotné už je v živote bez bolesti...?

V rámci nedávnej výstavy, venovanej vášmu životnému jubileu, ste v Danubiane predstavili 60 políc, mapujúcich obdobie vašej tvorby. Máte však aj svoju pomyselnú 13. komnatu, o ktorej málokto vie, čo sa v nej skrýva?

Každý ich máme a dokonca niekoľko. Jednou z nich je moja neistota, ktorú má každý, kto tvorí. Mám v nej odložené otázky, či to, čo robím, je dobré, či nemám radšej podľahnúť moderným trendom, či ešte stále dokážem osloviť ľudí. Niekedy v nich skrývam nedostatok sebadôvery a rôzne pochybnosti. Avšak na konci dňa som spokojný a keby som sa vedel poriadne modliť, tak každé ráno vďačím prozreteľnosti za to, že mám túto robotu, ktorá je mojou vášňou.

Viem, že ste spolu s hercom Andym Hrycom, architektom Karolom Kállayom, či profesormi Jurajom Sternom a Pavlom Traubnerom boli jedným z iniciátorov myšlienky znovupostavenia židovskej neologickej synagógy, ktorú pred desaťročiami zbúrali - kvôli výstavbe dnešného Mosta SNP. Dodnes sa táto myšlienka nerealizovala. Prečo?

Stále na ňu zháňame financie. Nielen história, ale aj naša súčasnosť je plná obrazoborcov, a preto nie je jednoduché zrealizovať takýto náročný projekt. Synagóga by už nebola židovským liturgickým miestom, ale v jej priestoroch vy bola galéria, divadlo či koncertná sála. Teda niečo, čo robí každú spoločnosť, každý národ kultúrnejšími, civilizovanejšími. Niečo nekomerčné, duchovné, čím by sme inteligentne a kultivovane upozornili nielen na holocaust, na pálenie kníh počas Krištáľovej noci a všetky nebezpečné veci s tým súvisiace, ale aj na likvidáciu slobodných myšlienok, kultúry, ľudskosti, tolerancie a nepohodlných ľudí - zo strany štátnej diktatúry a totality. Žiaľ, to, že synagóga stále nestojí, len dokazuje smutnú realitu, že tieto temné obdobia histórie ešte stále v kompetentných inštitúciách a ľuďoch na Slovensku dostatočne "nerezonujú".