Bratislava 22. decembra (Teraz.sk/TASR) – O tom, že na Slovensku sme mali nejedného kata, sme si písali v minulom článku nášho seriálu Slovenskí démoni a strašidlá. A že nejeden z nich musel použiť aj svoju povestnú sekeru, o tom svedčia aj krvavé príbehy, ktoré si ľud dodnes uchoval vo svojom rozprávaní. Po slovenskom kraji potuluje sa však viacero bezhlavých postáv a mnohé z nich prišli o svoju korunu krásy rôznymi spôsobmi: pri práci, zo zloby druhého, za zradu, ale aj pre svoju chamtivosť. A veru niektoré príbehy o stratených hlavách dodnes zostávajú zahalené rúškom tajomstva.



Asi najviac z nich hovorí o bezhlavých mníchoch, no stretávame sa aj s rôznymi inými postavami bez hláv. Napríklad bezhlavý chlap v horách na Spiši stráži mladých drevorubačov. Je symbolom toho, že práca s drevom je tvrdá a nebezpečná a že ak človek rúbe bezhlavo, poľahko môže prísť o hlavu. Vo Vieske nad Žitavou sa zas v 18. a 19. storočí, neďaleko vodného mlyna, zjavoval bezhlavý biely kôň. Strašil ľudí a odháňal dobytok.

Bezhlavého pána v čiernom fraku vraj vídať o polnoci na vinohradoch vo Vrábľoch, hoci občas ho vraj stretli aj priamo v meste. Jeho prítomnosť sa spája s kryptou rodu Néčeiovcov, ktorá sa nachádza na netradičnom mieste, práve vo vrábeľských vinohradoch. Miesto posledného odpočinku vzniklo ešte začiatkom 20. storočia a má v ňom byť pochovaný celý tento rod. Ako však plynul čas, krypta začala chátrať. Ľudia však chodievali do nej nazerať, lebo sa medzi nimi pošepkávalo, že len čo sa k nej niekto priblíži, strhne sa silný vietor.



Známy je aj bratislavský príbeh o bezhlavom starcovi. Je ním Mikuláš Drábik, ktorý pobúril vrchnosť svojou knihou Svetlo v temnotách (Lux in Teneblis). Netrvalo dlho a 16. júla 1671 odsúdili starca na smrť sťatím. Jeho bezhlavý duch od tých čias blúdi komnatami bratislavskej radnice a hľadá spravodlivejších sudcov.

Hlavu alebo dukáty

V bratislavskej Mlynskej doline vraj vídať aj bezhlavého mnícha, ktorého zamordovali zbojníci. Fráter vraj šiel dať posledné pomazanie umierajúcemu, pričom v rukách niesol zlatý kalich. Honosná nádoba padla do oka lúpežníkom, ktorí sa skrývali v miestnom mlyne. Mnícha sťali a odvtedy ho vraj vídať, ako vysedáva v mlyne a vedľa seba má položenú svoju hlavu.

Zbojníci pripravili aj o život mnícha z Kálnice, ktorý sa vybral po žobraní do neďalekého panského mestečka Beckov. Veru, štedro ho tam obdarovali. Cestou domov ho zachytila tma, a tak si musel v kálnických horách posvietiť na cestu. Tu ho však zbadali zbojníci, ktorí mu ukoristili všetky „poklady“. Aby ich však mních nevyzradil, pripravili ho o hlavu. Zanedlho sa im začal zjavovať tento bezhlavý mních. Zbojníci sa ho tak báli, že všetci od strachu pomreli. Upomienkou na túto povesť sú aj ruiny starého kláštoríka, ktorý sa nachádza v kálnických horách. A nejeden človek, ktorý sa potuloval po jeho okolí, vraj videl aj tohto mnícha.



O chamtivosti zbojníkov hovorí aj táto legenda. Páni z Muránskeho zámku prevážali peniaze a zbadali ich zbojníci. A, samozrejme, ich prepadli a okradli. Zbojníci boli štyria a zaprisahali sa, že peniaze zakopú a že ich prídu vybrať len spolu. Ibaže jeden z nich bol lakomý a v noci si pre peniaze prišiel. Nevedel však, že ostatní poklad strážia. Tam ho chytili, zabili a aj hlavu mu odťali. Odvtedy sa tam na Stolici človek bez hlavy ukazuje.

Zahvízdaj tak, aby ťa počul richtár až v dedine

Kým predošlí mnísi prišli o život neprávom, mnícha zo Svätého Kríža dostihol spravodlivý osud. Muž sa zamladi stretával s krásnou mladuchou. Ženby sa však bál ako čert kríža, a tak nastávajúcej odťal hlavu. Len čo dokonal svoj krvavý skutok, udrel do blízkeho stromu blesk a ten sa zrútil priamo na frátra. A to tak nešťastne, že mu pri tom priškripol hlavu. Odvtedy vraj po chotári chodievajú dve postavy bez hlavy – mladucha a mních s krvavými rukami.



Za mračných strašlivých nocí môžete v horách pri Valaskej stretnúť aj bezhlavého kňaza čierneho ako noc. Vychádza vraj zo skaliny, z ktorej vyviera studnička. Železným kyjom rozháňa sa po voliaroch a ich stádách. Vraj odpustí len tomu, kto na palci zahvízda tak, že ho začuje až richtár z obce Valaská vzdialenej od tohto miesta na dobrú hodinu pešej cesty.

Foto: TASR - Pavol Remiaš

Ako vidno, nie vždy je nám jasné, prečo niektorí ľudia prišli o svoju hlavu. Tak je to aj v prípade ďalšieho bezhlavého mnícha, tento raz z Nitry. Sídlil v Hornom meste na Hradnej ulici. Oblečený bol vo františkánskom rúchu a obuté mal sandále – no chýbala mu hlava. Hoci nepôsobil nebezpečne a bolo ho vídať len zriedka, ľudia sa mu vždy vyhýbali. Vravievalo sa totiž, že vždy keď ho niekto stretol, postihlo ho nešťastie alebo iná veľká katastrofa. Najčastejšie ľuďom vyhorel dom.

Aj k hradu Likava sa viaže drsná povesť. Hradný pán a jeho sluha mali na odľahlom mieste zakopať poklad. Pán sa však bál, že sa sem sluha vráti a pripraví ho o cennosti, nuž ho sťal. V najbližšom boji však padol aj samotný pán. Na pána Likavy sa takmer zabudlo, v mysliach ľudí však zostal príbeh o popravenom čeľadníkovi, ktorý vraj dodnes stráži skrytý poklad a s hlavou pod pazuchou chodieva o polnoci po hrade.

Zradca a Biela pani

Pred jednou kúriou hľadá svoju hlavu aj urodzená postava muža. A nie je to nik iný ako legendárny Ladislav Očkaj. Tento šľachtic bol slávnym Rákocziho generálom, ktorý za kurucov bojoval proti cisárskym vojskám Habsburgovcov. Nakoniec však Rákocziho zradil a pridal sa na opačnú stranu. Keď Nové Zámky, kde k zrade došlo, dobyli kuruci, generála Očkaja na námestí 3. januára 1710 sťali.

Povesť hovorí, že za zradou Očkaja stála láska k Iľke Ellevényovej. Jej otec, kastelán Smolenického zámku, súhlasil so sobášom len pod podmienkou, že zradí Rákocziho. A tak sa i stalo. Keď sa však snúbenica dozvedela o poprave svojho milého, vyšla na neďaleký vrch Veterník. Tam si sadla na Havraniu skalu a hľadela smerom k Novým Zámkom. Zanedlho však zošalela a ani po smrti nenašla pokoj, pretože sa v bielom závoji neustále vracia ku skale a hľadá Ladislava Očkaja.

Foto: TASR - Pavol Remiaš

Zrady sa mala dopustiť aj Levočská biela pani, ktorú 25. septembra 1714 ako 25-ročnú popravili na trhovisku v maďarskom Györi. Traduje sa, že Bielu paniu popravili tak, že jej mečom odťali hlavu.

Hoci väčšina týchto povestí je skôr smutná a tragická, predsa len sa nájde aj jeden šťastlivejší príbeh. Je o Bielej pani z Kežmarku, ktorú na jej potulkách po okolí zvykne sprevádzať aj bezhlavý jazdec. Ten sa síce snaží odstrašiť jej prenasledovateľov, no keďže je táto Biela pani dobrá, neubližuje im. Naopak, odvážlivcov za odvahu odmení. Vraví sa totiž, že tam, kde sa s ňou ľudia stretnú, ležia pod zemou skryté poklady. Tak vraj raz začal kopať jeden Kežmarčan, ktorému sa podarilo objaviť veľké bohatstvo. A na znak vďaky dal na tom mieste postaviť kaplnku.



Zdroje: Na krížnych cestách, Slovenské strašidlá od "A" po "Ž", nisys.sk, zitava.sk