Bratislava 24. júla (Teraz.sk) – Všetci sedemnásti prítomní poslanci KDH 17. júla 1992 v Slovenskej národnej rade hlasovali proti prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Nebolo to preto, že by mali problém so slovenskou zvrchovanosťou, ale preto, že nedôverovali Vladimírovi Mečiarovi, pod ktorého gesciou dokument vznikol. V diskusii na TABLET.TV to povedal vtedajší poslanec, neskôr predseda KDH a dnes osobitný vyslanec Európskej únie pre náboženskú slobodu vo svete Ján Figeľ.

„Deklarácia spúšťala proces, ktorý bol viac politický než právny. Vnímali sme ju ako akt moci, s ktorým prichádza slovenská vládna reprezentácia jednostranne a ktorý štartuje procesy, ktoré môžu byť veľmi zložité až škodlivé pre niektoré oprávnené národné záujmy Slovenska,“ povedal Figeľ. „Riziko línie Vladimíra Mečiara sme už vtedy interpretovali ako riziko izolácie, riziko straty demokracie alebo nárastu autokracie a zneužívania moci a riziko chudoby, ktoré sa neskôr prejavili ako dôsledok fenoménu divokej privatizácie,“ dodal.



Hoci KDH už na svojom prvom ustanovujúcom sneme ústami svojho predsedu Jána Čarnogurského vyhlásilo, že Slovensko by malo mať v Európskej únii vlastnú hviezdičku, v roku 1992 presadzovalo zachovanie spoločného štátu s tým, že by bol postavený na štátnej zmluve dvoch zvrchovaných republík. Takýto mix konfederatívnych a federatívnych prvkov v tom čase neakceptoval ani Václav Klaus, ktorý s Vladimírom Mečiarom rokoval o štátoprávnom usporiadaní.

Klaus a Mečiar

„V Čechách boli aj takí, čo vnímali Slovensko ako príťaž. Václav Klaus mi raz v jednom rozhovore v roku 1996, ešte ako predseda ODS, bolo to stranícke stretnutie v Istanbule, tlmočil pohľad, že za rozpad federácie je zodpovedný Ján Čarnogurský a Michal Kováč,“ spomína Figeľ. „Čím chcel seba nechať v inom svetle, aj keď je pravda, že s Vladimírom Mečiarom sa nevedeli dohodnúť na žiadnom inom riešení, len rozchode,“ upozorňuje.

KDH podľa neho navrhovalo prijať dočasnú ústavu a 28. októbra 1992 organizovať o budúcnosti federácie referendum. Aj v dôsledku odchodu časti členov do SKDH však vo voľbách v roku 1992 nezískalo dostatočný mandát na to, aby dokázalo túto víziu presadiť.

„Náš postoj bol ponúkať alternatívu. Tou bola predstava, že chceme ísť do ďalšej fázy vzťahu s Čechmi pri vstupe do európskych štruktúr,“ tvrdí Figeľ. „Cesta dovtedy bola veľmi náročná, z hľadiska transformácie, prekonávania dedičstva komunizmu, vytvárania doslova novej politickej kultúry, medzinárodných vzťahov, eventuálneho delenia majetku, aby sme neťahali za kratší koniec, čo sa aj stalo... A aj otázka nástupníctva, nie len z hľadiska medzinárodného práva. Len spomeniem, ako to bolo v hokeji. Nebolo to férovo zvládnuté. Mali sme obavy o nepripravenosť slovenskej vládnej reprezentácie na to všetko, čo prichádza,“ vyhlásil.

Hnutie však podľa neho rešpektovalo historický vývoj. „Keď Mečiar prijímal ústavu, mali sme výhrady, ale keď bola prijatá, rešpektovali sme ju. Vlastenec je ten, kto rešpektuje ústavu a nie ten, kto tancuje okolo ohňa,“ povedal s tým, že práve Vladimír Mečiar bol tým, kto nemal problém porušovať zákon.

„Osobne som bol za KDH na rokovaní v decembri 1992 v Trenčianskych Tepliciach, kedy Vladimír Mečiar informoval predstaviteľov parlamentných strán o stave Slovenska krátko pred osamostatnením a boli to veľmi ťažké informácie,“ spomína Figeľ. „Rada KDH, to je druhý najvyšší orgán po sneme, vydala následne jednoznačnú a silnú deklaráciu, že bude Slovensko podporovať zo všetkých síl a bude rozlišovať medzi štátom a štátnou reprezentáciou,“ dodáva.

Nálepkovanie a MKDH

Čo sa týka hlasovania za Deklaráciu, podporilo ju vtedy 113 zo 147 prítomných poslancov, proti boli všetci prítomní poslanci za KDH. Zástupcovia maďarskej menšiny združení v MKDH sa rozdelili na dve časti, jedna bola proti a druhá, vrátane Bélu Bugára, sa zdržala hlasovania. Podľa Figeľa to mohla byť v prípade niektorých poslancov aj taktika, aby sa vyhli neskoršiemu nálepkovaniu, že boli proti zvrchovanosti. Iní mohli cítiť v blížiacej sa samostatnosti šancu zvýšiť politický vplyv maďarskej menšiny.

„Pre niektorých Maďarov v tomto čase mohol tento dokument predstavovať výzvu a šancu na nový vplyv a nové definovanie postavenia Maďarov na Slovensku. Za Československa bolo relatívne stabilizované. Pätmiliónové Slovensko je pre niektorých slabší subjekt alebo partner než pätnásťmiliónové Československo,“ povedal Figeľ.

„Následný vývoj potvrdil veľký tlak na revíziu povojnového usporiadania alebo aspoň niektorých záležitostí, spomeniem Benešove dekréty alebo spor o Gabčíkovo a teda hranicu a využitie diela,“ poznamenal.
Na druhej strane, pod veľký tlak sa dostalo aj KDH za to, že nepodporovalo rozdelenie federácie. „Následné nálepkovanie bolo veľmi tupé a rozsiahle,“ poznamenal Figeľ.

Otázka spravodlivosti

Podľa neho však nebolo dôležité len to, aby sme sa čím skôr osamostatnili, ale aj to, aká bude nová Slovenská republika. „KDH bolo a je hnutím Novembra´89, pre ktoré nie len otázka štátnosti, ale aj demokracie, právneho štátu, spravodlivosti, vysporiadania sa s minulosťou, návratu do Európy, bola a aj je veľmi dôležitou,“ povedal Figeľ.

V roku 1992 sa jeho hnutie podľa neho snažilo postaviť alternatívu k vládnutiu Vladimíra Mečiara a pre Slovensko bolo kľúčové, že táto alternatíva v roku 1998 zvíťazila. „Ak by nebola alternatíva, Slovensko skončí nie len v izolácii, ale aj vnútornom rozklade, ktorý by nás nadlho diskvalifikoval z procesov, ktorých sme dnes samozrejmou súčasťou,“ poznamenal Figeľ.

„Ak by sme nestíhali integračný proces spolu s našimi susedmi, Čechmi, Maďarmi a Poliakmi, naozaj by sme ostali ako stredoeurópsky ostrov. V roku 1997 vznikla luxemburská skupina, v ktorej boli traja naši susedia, Slovinsko, Cyprus a Estónko. My sme tam neboli,“ dodáva. „Keby sme nevyužili ďalšiu šancu, ktorou bola v roku 1999 helsinská skupina, ďalšia prijatá bolo Bulharsko a Rumunsko. Ale my predsa nepatríme do balkánskeho priestoru,“ zdôraznil expredseda KDH.

„Rozdelenie Slovenska je pozitívny príbeh,“ vyhlásil Figeľ. „Museli sme si nanovo a na vlastnom zadefinovať, na čom záleží. Slovensko áno, ale demokratické európske, pluralitné a spravodlivé. To sú hodnoty dôležité pre každého z nás, možno okrem nejakých oligarchov, ktorí sa zaoberajú len svojimi ziskami. Politik myslí na nasledujúce voľby, štátnik na budúce generácie. Štátnicky konať pred 25 rokmi znamenalo obhajovať spravodlivosť,“ uzavrel.