Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Predseda Správnej rady Nadácie Antona Tunegu Ján Figeľ navrhol prezidentke udeliť Antonovi Tunegovi, Albertovi Púčikovi, Eduardovi Tesárovi štátne vyznamenanie in memoriam.
Autor Teraz.sk
Bratislava 8. januára (Teraz.sk) – Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. mal vo zvyku pri návšteve krajiny pri príchode pobozkať zem, v Československu v roku 1990 však podľa predsedu Správnej rady Nadácie Antona Tunegu Jánu Figeľa urobil výnimku a zem pobozkal dvakrát, raz v Prahe a druhý krát v Bratislave. „Robieval to vždy len jeden krát, na úvod, pri jeho príchode a to bolo v Prahe. Ale tu to urobil aj druhýkrát, čo bolo až prorocké gesto. Signál, že toto je ďalšia zem v rámci Československa. Za dva roky sa stala samostatnou,“ povedal Figeľ v diskusii na TASR TV.
Bratislavské mestské zastupiteľstvo 17. decembra udelilo in memoriam čestné občianstvo pápežovi Jánovi Pavlovi II. práve na základe výzvy Jána Figeľa. „Bratislava ako hlavné mesto Jána Pavla II. privítala pri každej jednej návšteve. A on prechádzal od Vajnor cez Staré mesto, Raču až po Petržalku. Bol dokonca v Primaciálnom paláci, kde svojho času dočasne sídlil prezident Michal Kováč. Navštívil katedrálu sv. Martina. Bratislava udelením čestného občianstva za tento vzťah ďakuje. Ale prešiel aj všetky regióny Slovenska, bolo to akoby gesto od otca, ktorý nechce nikoho vynechať,“ poznamenal Figeľ.
Dodal, že až tri z celkovo 104 ciest Jána Pavla II. viedli na Slovensko. „Žiaden iný pápež na Slovensku nebol, Benedikt XVI. bol v Čechách, dokonca v Brne, blízko slovenských hraníc, ale tu nebol,“ pripomenul Figeľ.
„Ja som sa s Jánom Pavlom II. stretol v Ríme aj v Poľsku. Neboli to dlhé rozhovory, lebo tých, ktorí s ním chceli alebo mohli hovoriť bolo množstvo. Ale jeho pohľad a vyjadrenie boli intenzívne a osobné, nebolo to technické, alebo z povinnosti. Bolo cítiť živý záujem. Takto to hodnotila aj moja manželka a deti, keď sme sa stretli. Odniesli si zážitok na celý život,“ poznamenal Ján Figeľ.
„Chcel by som poďakovať primátorovi a mestskému zastupiteľstvu, že túto iniciatívu nie iba prijalo, ale aj jednomyseľne podporilo. Je to signál, že návrh nebol kontroverzný a bol zrelý na to, aby sa realizoval,“ dodal.
To isté zastupiteľstvo na návrh Petržalského okrášľovacieho spolku zrušilo čestné občianstvo bývalému sovietskemu diktátorovi Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi a prvému komunistickému prezidentovi Československa Klementovi Gottwaldovi.
„To je skôr smutná vizitka, že v tom zozname boli aj dvaja diktátori. Je to výzvou na to, aby sme si dávali do poriadku vzťahy, aby to netrvalo 30 rokov, ale aby to bol dynamický proces, ktorý reaguje na to, k akým hodnotám sa hlásime. Napríklad Košice to urobili oveľa skôr. Osobne by som rád vyjadril poďakovanie Petržalskému okrášľovaciemu spolku za to, že s touto iniciatívou prišiel. A zároveň mestskému zastupiteľstvu za to, že sa od totalitnej minulosti dištancovalo,“ reaguje Figeľ.
Dodáva, že Gottwald začiatkom päťdesiatych rokov odmietol udeliť milosť Albertovi Púčikovi, Eduardovi Tesárovi a Antonovi Tunegovi. Meno posledného z trojice nesie nadácia, ktorej Figeľ predsedá.
„Títo traja mučeníci režimu, ktorí boli popravení v Bratislave 20. februára 1951, reprezentujú akoby vrchol hnutia, ktoré malo názov Biela légia. Bolo to idealistické alebo nenásilné kresťanské protikomunistické hnutie, vznikalo už v predvečer prevratu v jeseni štyridsiatom siedmom roku. Snažilo sa upozorňovať na nebezpečenstvo nástupu komunizmu v Európe,“ naznačil Figeľ.
„Bola to už súčasť vznikajúceho tzv. tretieho odboja. Bolo to vtedy považované za pokus o podrývanie ľudovodemokratického zriadenia. Hnutie malo za cieľ šíriť informácie, pomáhať pri prechode cez hranice, naštartovalo vysielanie do zahraničia a zo zahraničia. Vysielač sa nazýval Biela légia a bol to predchodca stanice Slobodná Európa,“ dodal.
Podľa Figeľa bolo v monsterprocese s Bielou légiou odsúdených 48 ľudí, z toho traja na trest smrti. „Patril k najväčším vo vtedajšom Československu, aj keď nie je tak známy, ako je to napríklad v prípade Milady Horákovej,“ povedal.
Figeľ sa aktuálne obrátil na prezidentku Zuzanu Čaputovú s návrhom na udelenie štátneho vyznamenania Tunegovi, Tesárovi a Púčikovi. „Kladiem si to za povinnosť aj ako predseda nadácie, ktorá vznikla ešte v roku 1992, má za sebou 28 rokov činnosti, aby sme týchto martýrov ocenili a pripomenuli verejnosti. Mali sme kolaborantov, ale mali sme aj hrdinov. Je už potom našou vinou, ak sú verejnosti neznámi,“ konštatoval.
„Prezidentke pripravuje podklady pre finálne rozhodnutie komisia, ktorá je na tento účel zriadená pri Kancelárii prezidenta republiky. Ale je na prezidentke, ako sa rozhodne. Mohla by to urobiť pri príležitosti niektorého významného jubilea, napríklad 20. februára bude 70. výročie ich popravy,“ uzavrel Figeľ.
Bratislavské mestské zastupiteľstvo 17. decembra udelilo in memoriam čestné občianstvo pápežovi Jánovi Pavlovi II. práve na základe výzvy Jána Figeľa. „Bratislava ako hlavné mesto Jána Pavla II. privítala pri každej jednej návšteve. A on prechádzal od Vajnor cez Staré mesto, Raču až po Petržalku. Bol dokonca v Primaciálnom paláci, kde svojho času dočasne sídlil prezident Michal Kováč. Navštívil katedrálu sv. Martina. Bratislava udelením čestného občianstva za tento vzťah ďakuje. Ale prešiel aj všetky regióny Slovenska, bolo to akoby gesto od otca, ktorý nechce nikoho vynechať,“ poznamenal Figeľ.
Dodal, že až tri z celkovo 104 ciest Jána Pavla II. viedli na Slovensko. „Žiaden iný pápež na Slovensku nebol, Benedikt XVI. bol v Čechách, dokonca v Brne, blízko slovenských hraníc, ale tu nebol,“ pripomenul Figeľ.
„Ja som sa s Jánom Pavlom II. stretol v Ríme aj v Poľsku. Neboli to dlhé rozhovory, lebo tých, ktorí s ním chceli alebo mohli hovoriť bolo množstvo. Ale jeho pohľad a vyjadrenie boli intenzívne a osobné, nebolo to technické, alebo z povinnosti. Bolo cítiť živý záujem. Takto to hodnotila aj moja manželka a deti, keď sme sa stretli. Odniesli si zážitok na celý život,“ poznamenal Ján Figeľ.
„Chcel by som poďakovať primátorovi a mestskému zastupiteľstvu, že túto iniciatívu nie iba prijalo, ale aj jednomyseľne podporilo. Je to signál, že návrh nebol kontroverzný a bol zrelý na to, aby sa realizoval,“ dodal.
Stalin a Gottwald
To isté zastupiteľstvo na návrh Petržalského okrášľovacieho spolku zrušilo čestné občianstvo bývalému sovietskemu diktátorovi Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi a prvému komunistickému prezidentovi Československa Klementovi Gottwaldovi.
„To je skôr smutná vizitka, že v tom zozname boli aj dvaja diktátori. Je to výzvou na to, aby sme si dávali do poriadku vzťahy, aby to netrvalo 30 rokov, ale aby to bol dynamický proces, ktorý reaguje na to, k akým hodnotám sa hlásime. Napríklad Košice to urobili oveľa skôr. Osobne by som rád vyjadril poďakovanie Petržalskému okrášľovaciemu spolku za to, že s touto iniciatívou prišiel. A zároveň mestskému zastupiteľstvu za to, že sa od totalitnej minulosti dištancovalo,“ reaguje Figeľ.
Poprava členov Bielej légie
Dodáva, že Gottwald začiatkom päťdesiatych rokov odmietol udeliť milosť Albertovi Púčikovi, Eduardovi Tesárovi a Antonovi Tunegovi. Meno posledného z trojice nesie nadácia, ktorej Figeľ predsedá.
„Títo traja mučeníci režimu, ktorí boli popravení v Bratislave 20. februára 1951, reprezentujú akoby vrchol hnutia, ktoré malo názov Biela légia. Bolo to idealistické alebo nenásilné kresťanské protikomunistické hnutie, vznikalo už v predvečer prevratu v jeseni štyridsiatom siedmom roku. Snažilo sa upozorňovať na nebezpečenstvo nástupu komunizmu v Európe,“ naznačil Figeľ.
„Bola to už súčasť vznikajúceho tzv. tretieho odboja. Bolo to vtedy považované za pokus o podrývanie ľudovodemokratického zriadenia. Hnutie malo za cieľ šíriť informácie, pomáhať pri prechode cez hranice, naštartovalo vysielanie do zahraničia a zo zahraničia. Vysielač sa nazýval Biela légia a bol to predchodca stanice Slobodná Európa,“ dodal.
Figeľ o Bielej légii
„...ja sám mám meno po strýkovi, o ktorom neviem, kde má hrob. Zahynul v päťdesiatom treťom roku. Mnohí vtedajší pamätníci spomínajú, že to bola ešte represia za Bielu légiu.“
„...ja sám mám meno po strýkovi, o ktorom neviem, kde má hrob. Zahynul v päťdesiatom treťom roku. Mnohí vtedajší pamätníci spomínajú, že to bola ešte represia za Bielu légiu.“
Podľa Figeľa bolo v monsterprocese s Bielou légiou odsúdených 48 ľudí, z toho traja na trest smrti. „Patril k najväčším vo vtedajšom Československu, aj keď nie je tak známy, ako je to napríklad v prípade Milady Horákovej,“ povedal.
Figeľ sa aktuálne obrátil na prezidentku Zuzanu Čaputovú s návrhom na udelenie štátneho vyznamenania Tunegovi, Tesárovi a Púčikovi. „Kladiem si to za povinnosť aj ako predseda nadácie, ktorá vznikla ešte v roku 1992, má za sebou 28 rokov činnosti, aby sme týchto martýrov ocenili a pripomenuli verejnosti. Mali sme kolaborantov, ale mali sme aj hrdinov. Je už potom našou vinou, ak sú verejnosti neznámi,“ konštatoval.
„Prezidentke pripravuje podklady pre finálne rozhodnutie komisia, ktorá je na tento účel zriadená pri Kancelárii prezidenta republiky. Ale je na prezidentke, ako sa rozhodne. Mohla by to urobiť pri príležitosti niektorého významného jubilea, napríklad 20. februára bude 70. výročie ich popravy,“ uzavrel Figeľ.
