Bratislava 10. novembra (TASR) - Túžba po slobode a po slušnom živote viedli ľudí v novembri 1989 v Československej socialistickej republike (ČSSR) a celom socialistickom bloku k masovým manifestáciám. V rozhovore pre TASR na to poukázal bývalý katolícky disident a bývalý politik František Mikloško pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie.


-Prečo sa v ČSSR hovorilo o neslobode, čo bol hlas disentu a ako pracoval?-

Československý režim bol z týchto okolitých krajín najkonzervatívnejší. Keď si zoberieme Maďarov, ktorí mohli aj cestovať von, aj sa hovorilo o takzvanom gulášovom socializme, keď si zoberieme Poliakov, kde fungovali riadne rehole a takisto mohli cestovať a v čase komunizmu dali svetu pápeža, keď si zoberieme Juhoslovanov, ktorí mohli vonku aj pracovať a potom sa mohli vracať naspäť, tak československý režim bol najkonzervatívnejší.


-Prečo bol najkonzervatívnejší?-

Jednak si myslím, že režim sprevádzali najmä do roku 1968 neuveriteľne divné typy komunistov. Boli to ľudia bez akéhokoľvek rozhľadu, naozaj niečo zo spodku spoločnosti. Nie je tiež vylúčené - a k takému názoru prichádzam až dnes -, že ten konzervativizmus súvisel trošku aj s dvojnárodným štátom. Nejako tí Česi tušili, že vo chvíli, keď by sa to uvoľnilo, ten nacionálny program by na Slovensku vyšiel na povrch. A oni sa toho báli. Je možné, že cítili, že keby sa čo len trochu demokratizovala spoločnosť, ten slovenský nacionálny prvok sa dostane do popredia. Čiže toto môže byť jedno z vysvetlení. Ale bol to konzervatívny režim pod tlakom štátnej bezpečnosti.

-Medzinárodná situácia sa v polovici 80. rokov 20. storočia začínala meniť. V ZSSR sa do najvyšších funkcií dostal Michail Sergejevič Gorbačov a spustil perestrojku (prestavbu) a glasnosť (otvorenosť v politickom zmysle slova).-

V prvom rade si myslím, že Gorbačov bol prvý politik sovietskej garnitúry a v sovietskych politických generáciách, ktorý nemal skúsenosť s druhou svetovou vojnou. Politici, ako bol napríklad Leonid Iľjič Brežnev, to boli ľudia, ktorí zažili druhú svetovú vojnu v zmysle víťazstva pozemnej vojny. A tá doba sa zmenila. V 80. rokoch, keď USA hrozili hviezdnymi vojnami a tým, čo do toho "vrazili", Gorbačov pochopil, že táto línia už nemá budúcnosť. Že tomuto nebudú môcť konkurovať. Ak ešte v roku 1968 prišiel Sovietsky zväz na hranice so Západom a Západ bol veľmi zneistený, tak toto vedomie sa zmenilo. V ZSSR začali mať ekonomické a nacionalistické problémy. Američania boli zaskočení takým prudkým vývojom situácie a čakali. A námestník ministra zahraničných vecí Nemecka mi povedal, že pre Nemecko bol dôležitý názor USA na znovuzjednotenie Nemecka. A USA tomu dali zelenú.


-Vráťme sa späť do ČSSR a do novembra 1989.-

Keď prišiel Alexander Dubček do Prahy prvýkrát - lebo treba povedať, že Dubček sa tých 20 rokov s nikým nestýkal - jeho postoj bol, že ho Moskva rehabilituje. On sa nestýkal s disidentmi, mal malý okruh ľudí, ako bol napríklad historik a sociológ Ivan Laluha. Keď išiel Dubček do Prahy a prvýkrát sa odvážil vystúpiť na Václavskom námestí, tak celé námestie skandovalo: "Dubček na Hrad!" Vtedy sa myslelo, že sa predsa len vraciame nejakým spôsobom k roku 1968, že sa tu začne perestrojka, že sa tu začne niečo iné, niečo, ako sa už dialo v Poľsku, Maďarsku, že sa to uvoľní. Nikto vtedy ešte netušil, že nastane pád komunizmu, vtedy sa to nevedelo. Potom ten vývoj išiel strašne rýchlo a ukázalo sa, že to padá. A v tej chvíli sa Dubček stal človekom minulosti, už nemal čo povedať. A v tej chvíli bol Václav Havel ten, ktorého si vybral aj Západ a ktorý bol schopný nejakým spôsobom komunikovať so svetom.

Foto: TASR/Michal Svítok

-Vývoj situácie vo východnom bloku zvyšoval obrátky, ako reagovalo vedenie ČSSR?-

Vtedy sa presne nevedelo, ako to dopadne. Čakalo sa, ako zareagujú sovietski predstavitelia, ale tým, že mlčali, tak tým celý pohyb okolo bol neuveriteľný. Poliaci už mali za sebou prvé slobodné voľby, už išli Bulhari, začalo Rumunsko a podobne, čiže bolo vidieť, že nastal obrovský pohyb. Ale treba povedať, že aj československí politici, ktorí boli vtedy pri moci, to nejako pochopili a dali tomu voľný priestor. Pretože sú hlasy a svedectvá, že stredné kádre v armáde chceli zasiahnuť a tvrdili, že vedia urobiť poriadok. Vtedy predseda československej vlády Ladislav Adamec a ďalší z vedenia povedali nie.

-Ako veriaci človek a predstaviteľ katolíckeho disentu ste cítili, že išlo aj o zásah "zhora"?-

Ako sa hovorí, v Poľsku to trvalo desať rokov, v Maďarsku desať mesiacov, u nás desať dní. Udalosti nasledovali tak rýchlo jedna za druhou, že sa to javí ako zázrak. Ako veriaci človek to do dnešného dňa cítim ako zázrak, ako zásah zhora. Keď sa pri 20. výročí Novembra 89 v Berlíne stretli Gorbačov, bývalý nemecký spolkový kancelár Helmut Kohl a 41. americký prezident George Bush st., tak aj oni hovorili o zázraku. Komunistická ideológia a jej režim za 70 rokov existencie vo svete spôsobili 100 miliónov obetí na životoch, to boli priamo zavraždení ľudia. Do toho nie sú zarátaní ľudia väznení, zastrašovaní, ani osudy ich rodín. Čiže ako veriaci človek som presvedčený o tom, že v očiach Božích ten kalich utrpenia a obetí sa natoľko naplnil, až Pán prešiel týmto územím ako vánok v rajskej záhrade a padlo to. Áno, bola to nežná revolúcia, ale tú nežnosť pripravili všetky tie predošlé obete.

-Pozrime sa na pád komunistického režimu v Európe.-

Komunizmus padol v roku 1989 v Európe. A všimnime si, že vo všetkých krajinách Európy, kde bolo nejakým spôsobom prítomné kresťanstvo, mal komunizmus pripravenú svoju demokratickú alternatívu: pobaltské krajiny v rámci bývalého Sovietskeho zväzu, Arménsko a potom celé prostredie tu. Čiže kresťanstvo, čo rokmi fungovalo, čo buduje aj individualitu človeka a rešpektuje ju - hoci aj tam sa narobilo veľa chýb - zanechalo veľkú stopu. Zoberme si tie krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, ako je Azerbajdžan či Turkménsko, tam sa nezmenilo nič, tam sa len komunisti zmenili na kapitalistov a stále sú tam autoritatívne režimy.

-Po novembri 1989 ste boli zvolený ako poslanec do Slovenskej národnej rady (SNR) a v rokoch 1990 - 1992 ste boli jej predsedom. Ako sa dívate na túto skúsenosť?

Bol som prekvapený, aký je ten parlament dobrý. Poslanci boli vtipní, boli dobrí a boli aj konštruktívni. Mali možnosť kedykoľvek vystúpiť s faktickými poznámkami. Áno, boli tam už aj nacionalizmy...

-Ako predseda SNR ste v jednom z rozhovorov ponovembrový vývoj v Československu pripodobnili k 40-ročnému putovaniu vyvoleného národa z egyptského otroctva do zasľúbenej krajiny cez púšť. Skúsme sa pozrieť na tých uplynulých 30 rokov putovania.-

Ja som optimista a verím, že Slovensko má silu dotiahnuť Nežnú revolúciu do konca. Ukazuje sa, že máloktorá krajina tu v okolí sa dokázala vzopäť po narušeniach Novembra 89 tak ako my. To, čo tu bolo za mečiarizmu, to bol obrovský zápas, ale my sme sa tomu dokázali postaviť a prekonať to. Toto isté prežívame teraz. Čiže na jednej strane tá očista spoločnosti, tie zlé národné vlastnosti genetické, tá podplatiteľnosť, tá túžba po moci a peniazoch je tu obrovská, ale na druhej strane v žiadnej inej krajine tu v okolí, ani v Čechách, ani v Poľsku, ani v Maďarsku, nevyrastá vždy alternatíva, ktorá to ťahá ďalej.

Foto: TASR/Michal Svítok

-Aj dnes staviate na tom, čo ste už povedali v minulosti, a opäť s použitím biblického obrazu?-

Áno, dôležitých je tých desať spravodlivých. To znamená, aby sa neprerušila kontinuita ideálov Novembra. Mám osobné presvedčenie, že aj pri 40. výročí Novembra, hoci situácia nebude ideálna, stále tu budú prítomné ideály Novembra. A toto je kľúčové. Aby nová generácia pochopila, že my tu zápasíme o ideály Novembra. V tom si myslím, že má Slovensko najväčšiu nádej dotiahnuť fenomén Nežnej revolúcie do konca. To mi hovoria aj vonku západní intelektuáli, že to je zaujímavý fenomén Nežnej revolúcie. Že v nej nebola krv, ale čo to bude, ako to treba zavŕšiť, aby sa to stalo súčasťou politologických slovníkov a štúdií. Že existuje aj revolúcia nežná a čo to znamená v dôsledkoch.

-Kto má byť biblickým Mojžišom vedúcim vyvolený národ do zasľúbenej krajiny?-

V dejinách Slovenska sa udalosti pomenúvajú skôr generačne: boli tu bernolákovci, štúrovci, generácia prvej republiky. Vždy to boli generácie ľudí a medzi nimi sa našiel symbol. Rok 1968 symbolizuje Alexander Dubček, v Čechách symbolizuje rok 1989 Václav Havel, hoci tam boli výnimočné osobnosti, ale on zasiahol svojím slovom a videním, že sa stal symbolom. Na Slovensku nemáme takú osobnosť z roku 1989, ale máme zaujímavú generáciu ľudí, ktorí tam boli, a teraz ťažko povedať, kto bol kľúčový. Tým vodcom, tým Mojžišom, musí byť to, po čom sme túžili v Novembri. Bola to túžba po slušnom živote.

-Čo pre Slovensko v reálnom ponímaní má byť tou zasľúbenou krajinou, krajinou medu a mlieka?-

Myslím si, že Európa dosiahla istý vrchol ekonomickej prosperity aj sociálneho zabezpečenia. Keď sme kričali v Novembri 89 na námestiach, že chceme späť do Európy, tak istotne v tom bola aj táto stránka. Začať normálne žiť, zarobiť si a môcť sa za to postarať o svoj život. Z toho dosiahnutia istého stupňa životnej úrovne akoby už bola Európa unavená. Európa a západný svet nevie žiť bez ideálov. Ekológia tu napríklad vyrastá ako nejaké náboženstvo. Európa ani západný svet nevedia žiť bez ideálu, ktorý ich presahuje. Ideálu duchovného. Mne to hovorí to, že ak sa má kresťanstvo ešte nejakým spôsobom vrátiť, tak bude musieť čakať za dverami a možno to bude tých desať rokov, aby sa ukázalo, že ani tá ekológia nenapĺňa človeka tak, aby mal pocit vnútorného pevného bodu, a potom možno príde šanca pre kresťanstvo alebo židokresťanstvo. Pod kresťanstvom myslím všetko, čo doň patrí, nielen katolicizmus.