J. Soviar glosuje vianočnú produkciu rádií.
Autor Juraj Soviar
S príchodom bradatého sympaťáka, ktorý rozdáva sladkosti nielen deťom, začínajú sa na nás z rádií valiť opäť vianočné hity. Spúšťače sviatočnej nálady sú skrátka ,,neodolateľné“. Žiaľ, najmä tie anglo-americké. Tie vari nemajú konca kraja. V podvedomí sú zapichnuté tak hlboko, až to v duši bodá. Je to ako prazvláštne melodické (niekedy menej melodické) pichanie, ktoré už akosi jedinec v podstate ani nevníma.
Koledy vždy patrili ku sviatkom. O tom niet pochýb. Ku Vianociam zvlášť. No v tomto prípade je zarážajúci fakt, že aj tu popierame všetko pekné z domácej produkcie. Slovenské vianočné piesne a koledy patria do nášho kultúrneho dedičstva, s ktorým médiá nakladajú totálne barbarsky. Práve kvôli prevahe zámorskej produkcie sa dostali do úplného úzadia a možno ich počuť iba v prípade ojedinelej rozhlasovej publicistiky, sviatočných relácií. Duše oblaží, ak je všetko dávkované s mierou. Takže i v tomto prípade by mala fungovať v rámci pomeru šírenia piesní a kolied spravodlivosť. Ak už sú v drvivej prevahe tie vianočné americké hity, to môže čoskoro z našich sviatočných stolov (a zvykov) zmiznúť napríklad kapor. A nahradí ho moriak. Pokojne sa vám to môže zdať ako extrém, no logicky mi z toho nič iné nevyplýva.
No a Ježiško má tiež na mále. Pred takmer tridsiatimi rokmi sa nám tu totiž nanominoval Santa....On má svoje miesto a tradície úplne niekde inde. Nie je vôbec nepriateľský, ale k nám jednoducho nepatrí. Lenže o tom dnešní dorastenci i tí najmenší takmer vôbec nevedia. Rodičia im to nevysvetlia, ich starí rodičia na túto krásnu osvetu už nemajú silu a tí, ktorí by mohli, tak tým na to berú akýkoľvek možný priestor. Viem si živo predstaviť učiteľa na základnej, či nebodaj strednej škole ako smiešne musí pôsobiť na študentov, ktorí pri spomienke na naše ľudové tradície na neho gánia, vysmievajú sa, pískajú, alebo ho jednoducho ignorujú. So slúchadlami na ušiach, z ktorých sa valia anglo-americké vianočné hity. Ostáva iba dúfať, že im doma nedávajú darčeky do červenej pančuchy a nesiahnu po nich až 25. decembra skoro ráno.
Koledy vždy patrili ku sviatkom. O tom niet pochýb. Ku Vianociam zvlášť. No v tomto prípade je zarážajúci fakt, že aj tu popierame všetko pekné z domácej produkcie. Slovenské vianočné piesne a koledy patria do nášho kultúrneho dedičstva, s ktorým médiá nakladajú totálne barbarsky. Práve kvôli prevahe zámorskej produkcie sa dostali do úplného úzadia a možno ich počuť iba v prípade ojedinelej rozhlasovej publicistiky, sviatočných relácií. Duše oblaží, ak je všetko dávkované s mierou. Takže i v tomto prípade by mala fungovať v rámci pomeru šírenia piesní a kolied spravodlivosť. Ak už sú v drvivej prevahe tie vianočné americké hity, to môže čoskoro z našich sviatočných stolov (a zvykov) zmiznúť napríklad kapor. A nahradí ho moriak. Pokojne sa vám to môže zdať ako extrém, no logicky mi z toho nič iné nevyplýva.
No a Ježiško má tiež na mále. Pred takmer tridsiatimi rokmi sa nám tu totiž nanominoval Santa....On má svoje miesto a tradície úplne niekde inde. Nie je vôbec nepriateľský, ale k nám jednoducho nepatrí. Lenže o tom dnešní dorastenci i tí najmenší takmer vôbec nevedia. Rodičia im to nevysvetlia, ich starí rodičia na túto krásnu osvetu už nemajú silu a tí, ktorí by mohli, tak tým na to berú akýkoľvek možný priestor. Viem si živo predstaviť učiteľa na základnej, či nebodaj strednej škole ako smiešne musí pôsobiť na študentov, ktorí pri spomienke na naše ľudové tradície na neho gánia, vysmievajú sa, pískajú, alebo ho jednoducho ignorujú. So slúchadlami na ušiach, z ktorých sa valia anglo-americké vianočné hity. Ostáva iba dúfať, že im doma nedávajú darčeky do červenej pančuchy a nesiahnu po nich až 25. decembra skoro ráno.