M. KOPCSAY glosuje postup orgánov činných v trestnom konaní voči starostovi bratislavského Nového Mesta.
Autor Márius Kopcsay
Ak sa ocitne v rukách polície komunálny politik, okamžite každému napadne, že má asi na krku nejakú úplatkársku aféru. Zadržanie Rudolfa K., starostu bratislavskej mestskej časti Nové Mesto, však má celkom iné pozadie.
Pod oficiálnym obvinením z „trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa“ sa skrývajú štyri prípady, kedy mala mestská časť odmietnuť, zdržiavať a naťahovať rozhodovanie o vydaní stavebného povolenia o stavebných projektoch. Ako spresnil hovorca mestskej časti Marek Tettinger, ide tu o tri developerské projekty, ktoré nie sú v súlade s územným plánom hlavného mesta.
Inými slovami, dnes môže polícia teatrálne odviezť s rukami v želiezkach predstaviteľa samosprávy len za to, že sa developer cíti poškodený.
Nemusíme sa uchyľovať k zjednodušenému výkladu kauzy, že dotknutý starosta je v práve už len preto, že jeho protivníkom a mužom v pozadí developerských projektov je Juraj Široký známy z celkom iných súvislostí.
Takisto ponechajme bokom právnu analýzu celého prípadu – o tom, či starosta porušil zákon alebo nie, má rozhodovať súd.
Za pozornosť stojí fakt, na ktorý upozornil bývalý policajný vyšetrovateľ Jozef Šátek: „Takýchto sporných stavebných rozhodnutí, kde na jednej strane stojí obec, mesto na čele so starostom či primátorom a na druhej strane so žiadateľom (v danom prípade developerom) sú po celom Slovensku stovky a je evidentné, že tieto nemožno „riešiť“ trestnoprávnymi prostriedkami, ale len prostriedkami správneho práva.“
Navyše obvinenie, pre ktorého Rudolfa K. zadržali, predpokladá, že on, resp. jeho úrad konali tak ako konali, v snahe niekoho poškodiť, prípadne seba alebo niekoho iného zvýhodniť. Pokiaľ sa takýto úmysel nedokáže – a podľa doterajších informácií sa ani nič podobné nestalo – tak je obvinenie irelevantné.
Inými slovami, starostu by bolo možné stíhať, keby za prieťahy zobral úplatok, ale nie preto, že konal v presvedčení, že obhajuje verejný záujem. Opäť Jozef Šátek: „...pokiaľ starosta konal v presvedčení, že jeho rozhodnutie je v súlade so stavebným zákonom a zároveň chráni zastupiteľstvom schválené podmienky určené územným plánom mestskej časti či mesta, tak s určitosťou nekonal ani v úmysle spôsobiť inému (žiadateľovi) škodu a to aj za situácie, že by sa jeho rozhodnutie následne, dodatočne vyhodnotilo (nadriadeným orgánom či znalcom) ako nesprávne.“
Teda vec sa javí ako divadlo, alebo priam demonštrácia sily. Občania by však nepochybne uvítali, keby štát a jeho mocenské inštitúcie dokázali demonštrovať svoju silu s podobnou razanciou v iných prípadoch, v ktorých verejný záujem dostal očividne na frak.
Občan môže netrpezlivo sedieť pri televíznych správach a čakať, kedy už konečne uvidí vyvodenie zodpovednosti u niekoho, kto zavinil, že bratislavská stanica namiesto avizovanej a sľubovanej rekonštrukcie roky chátra a spolu s ňou celý okolitý priestor – vďaka čomu vstupná brána do slovenského hlavného mesta pôsobí ako čierna diera.
A kedy konečne nasadia želiezka niekomu, kto sa zasadil o existenciu stavieb poškodzujúcich tvár mesta? Napriek odporu laickej i odbornej verejnosti vyrastajú – a nielen v Bratislave – budovy, ktoré možno označiť prinajmenšom za kontroverzné. Nik však za nič nenesie zodpovednosť. Z tohto pohľadu sa zadržanie komunálneho politika z Nového Mesta javí ako postavené za hlavu.
Takže „po A“: Bolo by smutné, ak by malo byť Slovensko krajinou, kde možno vyfasovať dvanásť rokov za pár gramov marihuany (hoci aj v podmienke), ísť do basy za krádež čokolády (v núdzovom stave dokonca aj na pätnásť rokov!), alebo sa ocitnúť v policajnej cele za snahu chrániť verejný záujem (je jasné, že ide o veľmi rôznorodé príklady – prvé dva sú deliktom, ale neprimerane tvrdo potrestaným, zatiaľ čo tretí prípad bude možné za delikt označiť iba v prípade, že starosta naozaj porušil zákon a dokáže to súd).
A „po B“: Rovnako je znepokojivé žiť v krajine, kde závažné zločiny ostávajú nepotrestané. V bode „B“ sme už zaznamenali istý posun najmä od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Azda nastane zmena aj v bode „A“, teda štát predvedie svoju silu naozaj tam, kde občan očakáva ochranu a chce sa cítiť bezpečný.
Pod oficiálnym obvinením z „trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa“ sa skrývajú štyri prípady, kedy mala mestská časť odmietnuť, zdržiavať a naťahovať rozhodovanie o vydaní stavebného povolenia o stavebných projektoch. Ako spresnil hovorca mestskej časti Marek Tettinger, ide tu o tri developerské projekty, ktoré nie sú v súlade s územným plánom hlavného mesta.
Inými slovami, dnes môže polícia teatrálne odviezť s rukami v želiezkach predstaviteľa samosprávy len za to, že sa developer cíti poškodený.
Nemusíme sa uchyľovať k zjednodušenému výkladu kauzy, že dotknutý starosta je v práve už len preto, že jeho protivníkom a mužom v pozadí developerských projektov je Juraj Široký známy z celkom iných súvislostí.
Takisto ponechajme bokom právnu analýzu celého prípadu – o tom, či starosta porušil zákon alebo nie, má rozhodovať súd.
Za pozornosť stojí fakt, na ktorý upozornil bývalý policajný vyšetrovateľ Jozef Šátek: „Takýchto sporných stavebných rozhodnutí, kde na jednej strane stojí obec, mesto na čele so starostom či primátorom a na druhej strane so žiadateľom (v danom prípade developerom) sú po celom Slovensku stovky a je evidentné, že tieto nemožno „riešiť“ trestnoprávnymi prostriedkami, ale len prostriedkami správneho práva.“
Navyše obvinenie, pre ktorého Rudolfa K. zadržali, predpokladá, že on, resp. jeho úrad konali tak ako konali, v snahe niekoho poškodiť, prípadne seba alebo niekoho iného zvýhodniť. Pokiaľ sa takýto úmysel nedokáže – a podľa doterajších informácií sa ani nič podobné nestalo – tak je obvinenie irelevantné.
Inými slovami, starostu by bolo možné stíhať, keby za prieťahy zobral úplatok, ale nie preto, že konal v presvedčení, že obhajuje verejný záujem. Opäť Jozef Šátek: „...pokiaľ starosta konal v presvedčení, že jeho rozhodnutie je v súlade so stavebným zákonom a zároveň chráni zastupiteľstvom schválené podmienky určené územným plánom mestskej časti či mesta, tak s určitosťou nekonal ani v úmysle spôsobiť inému (žiadateľovi) škodu a to aj za situácie, že by sa jeho rozhodnutie následne, dodatočne vyhodnotilo (nadriadeným orgánom či znalcom) ako nesprávne.“
Teda vec sa javí ako divadlo, alebo priam demonštrácia sily. Občania by však nepochybne uvítali, keby štát a jeho mocenské inštitúcie dokázali demonštrovať svoju silu s podobnou razanciou v iných prípadoch, v ktorých verejný záujem dostal očividne na frak.
Občan môže netrpezlivo sedieť pri televíznych správach a čakať, kedy už konečne uvidí vyvodenie zodpovednosti u niekoho, kto zavinil, že bratislavská stanica namiesto avizovanej a sľubovanej rekonštrukcie roky chátra a spolu s ňou celý okolitý priestor – vďaka čomu vstupná brána do slovenského hlavného mesta pôsobí ako čierna diera.
A kedy konečne nasadia želiezka niekomu, kto sa zasadil o existenciu stavieb poškodzujúcich tvár mesta? Napriek odporu laickej i odbornej verejnosti vyrastajú – a nielen v Bratislave – budovy, ktoré možno označiť prinajmenšom za kontroverzné. Nik však za nič nenesie zodpovednosť. Z tohto pohľadu sa zadržanie komunálneho politika z Nového Mesta javí ako postavené za hlavu.
Takže „po A“: Bolo by smutné, ak by malo byť Slovensko krajinou, kde možno vyfasovať dvanásť rokov za pár gramov marihuany (hoci aj v podmienke), ísť do basy za krádež čokolády (v núdzovom stave dokonca aj na pätnásť rokov!), alebo sa ocitnúť v policajnej cele za snahu chrániť verejný záujem (je jasné, že ide o veľmi rôznorodé príklady – prvé dva sú deliktom, ale neprimerane tvrdo potrestaným, zatiaľ čo tretí prípad bude možné za delikt označiť iba v prípade, že starosta naozaj porušil zákon a dokáže to súd).
A „po B“: Rovnako je znepokojivé žiť v krajine, kde závažné zločiny ostávajú nepotrestané. V bode „B“ sme už zaznamenali istý posun najmä od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Azda nastane zmena aj v bode „A“, teda štát predvedie svoju silu naozaj tam, kde občan očakáva ochranu a chce sa cítiť bezpečný.