Na rozdiel od Milady Horákovej, ktorú komunisti popravili pred 70 rokmi, predstavoval Rudolf Slánský celkom inú obeť vtedajšej stalinskej mocenskej svojvôle.

Horáková otvorene nesúhlasila s komunistickým režimom – podobne ako aj ostatní nespravodlivo obvinení a potrestaní v tomto procese. Hoci svoje postoje nijako neskrývala, nebojovala proti vtedajšiemu zriadeniu aktívne, ako to podsúvala vykonštruovaná obžaloba.

Oproti tomu Rudolf Slánský bol až do svojho zatknutia a odsúdenia priamym účastníkom komunistickej mašinérie. Zomlel a zničil ho neľudský systém, ktorý sám pomáhal budovať. A ako pripomínajú historici, práve za túto svoju priamu politickú zodpovednosť by si bol zaslúžil spravodlivý proces a trest.

Namiesto toho bol Slánský odsúdený nespravodlivo, tak ako bolo v 50. rokoch zvykom. Systém hľadal ďalších vinníkov a ďalšie obete. Potreboval na niekoho zvaliť vinu, ak sa veci nedarili podľa plánu. A keď už nebol naporúdzi nepriateľ vonkajší, bolo potrebné nájsť vnútorného. Vo vlastných radoch. Napokon urobiť raz za čas čistky vo vlastných radoch a zbaviť sa najbližších spolupracovníkov, to bolo typické Stalinovo know-how.

Tak komunistická moc vyfabrikovala sionistické a imperialistické sprisahanie a vytipovala si jeho protagonistov – na čele so Slánským, ktorého zatkli 23. novembra 1951 a pred 68 rokmi, presne 27. novembra 1952, si štrnásť obvinených vypočulo rozsudky. V jedenástich prípadoch to boli rozsudky smrti (okrem Slánského dostal „povraz“ napríklad aj Vlado Clementis). Medzi troma, ktorí unikli šibenici, bol Artur London, ktorý neskôr spísal svoje spomienky a na ich základe vznikol známy film Priznanie.

Obvinených mučili, donútili ich odrecitovať naspamäť naučené priznanie. Je až tragikomické sledovať zo záznamu, ako sa Slánský priznáva aj k tomu, že chcel nastoliť fašistickú diktatúru. Práve hrôzy fašizmu mali ľudia v tom čase ešte vždy v čerstvej pamäti – a tak obvinenie, že chcel niekto nastoliť fašizmus znova, „fungovalo“ na verejnosť spoľahlivo. Nik si nekládol otázku, ako by bol mohol Slánský či ktokoľvek iný nastoliť režim, ktorý bol zničený a jeho lídri boli odsúdení celým medzinárodným spoločenstvom.

Nad absurdnosťou tejto tragédie sa nik nezamýšľal. Robotníci v rozhovoroch nadšene popisovali, ako od zatknutia velezradcov ide všetko lepšie, ako majú už aj pracovné odevy a mäso. Skrátka uverili iracionálnej viere, že už len po dolapení zradcov sa všetko začalo dariť. Po vynesení rozsudku sa naplnenou súdnou sieňou rozľahol frenetický potlesk trvajúci minútu a štvrť.

Odsúdených obesili 3. decembra. Večer pred popravou si mohli dopriať návštevu príbuzných a nejakú pochúťku – Slánský si záver života osladil zákuskami. Koľko životnej rezignácie a poníženia sa skrýva v tejto voľbe „posledného priania“. Popravám ktoré prebiehali nedôstojne a neľudsky, sa prizeral aj smutne známy prokurátor Urválek. Asistenti kata ťahali obete za nohy, aby bolo škrtenie intenzívnejšie. Klinická smrť nastávala až po necelej štvrťhodine.

Potom telá popravených spopolnili a popol všetkých obetí vážiaci cca 35 kíl jednoducho zmiešali do jedného vreca a keďže začiatkom decembra mrzlo, posypali ním zľadovatenú cestu.

Všetky tieto obludné detaily potvrdzujú názor historikov, podľa ktorých hrôzy nacizmu a krutosť, ktorá sa v spoločnosti rozmohla, prerástli kontinuálne do hrôz komunizmu. Žalobcovia ako bol Urválek sa potom v pokoji dožili penzie a kŕmili kačice, pričom nič neťažilo ich svedomie. A kati, čo zbavovali obvinených života, prišli poobede domov k manželkám a rozprávali im, čo robili v práci.

Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá formálne – politicky, právne ani kultúrne – nemá s týmito časmi nič spoločné. Ale zlo predsa len tlie a klíči v temných zákutiach ľudskej duše. Komunistický systém a jeho protagonisti neboli potrestaní, ani označení za páchateľov ohavného historického zla. Toto zlo nebolo zreteľne odsúdené ani len symbolicky, nebolo potvrdené súdnou pečiatkou, aby sa dalo ľahko rozpoznať. Kým dnešná stredná a staršia generácia vyrastala na filmoch o zlých fašistoch, o zlom komunizme sa hovorilo a hovorí nepomerne menej.

A tak sa mnohí radi nechajú pomýliť blahosklonnejšou tvárou režimu, najmä v jeho neskoršej menej „krvavej“ ére, z ktorej si pamätáme mlieko za dve koruny a byty na prídel.

Nemožno sa čudovať, ak priaznivci násilných režimov, či už toho spred roku 1945, alebo toho po roku 1948, dnes vystupujú na námestiach a získavajú voličské hlasy. Urválkovia v nás a medzi nami stále úradujú a záleží len na ľudskej spoločnosti, na jej kultúrnosti a vyspelosti, či im dokáže postaviť hrádze a medze, alebo ich zasa nechá narásť a rozhodovať o osudoch ostatných.

Ten aplauz, ktorý pred 70 rokmi schvaľoval smrť odsúdeným, ešte stále doznieva.