Prezidentka Z. Čaputová v predvečer štátneho sviatku Dňa boja za slobodu a demokraciu vystúpila s prejavom k spoluobčanom. Tak, ako sa na hlavu štátu pri takýchto dňoch patrí.

Bol to pekný prejav. A to zo všetkých stránok – pekne vystavaný, pekne formulovaný, pekne prednesený. Dal by sa aj pekne analyzovať, ale to, čo by z analýzy vzišlo, by už také pekné asi nebolo. Najmä preto, lebo to boli iba slová, skutky – aj hlavy štátu – sú v prípade pandémie iné.

Takže napríklad: ak prezidentka povie, že „občas cítim frustráciu, že ako priamo volená hlava štátu nemám právomoci pandemickú situáciu pomôcť zmeniť k lepšiemu,“ potom obsah, úlohu a postavenie hlavy štátu vníma skutočne viac ako právnička, než ako hlava štátu.

Čo nie je kritika, ale konštatovanie: možností, ktoré má k dispozícii z titulu výkonu funkcie prezidenta, je totiž omnoho viac, ako napísaných v ústavných článkoch, odsekoch a písmenách. A kombinovaných s právomoci prezidenta azda najviac. Čo nie je výčitka, ale skutočnosť. Ale to bolo naozaj iba napríklad, iba na okraj, iba malá poznámka pod čiarou.

Bol to vskutku pekný prejav, ktorý mal len jeden zásadný nedostatok – prišiel neskoro a bol iba pri príležitosti štátneho sviatku – možno to povedať aj tak, že ak by nebol štátny sviatok, nebol by ani žiadny prejav.

Napokon, odpoveď na neho príde o pár hodín a to najmä v uliciach hlavného mesta, pričom s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, pekná nebude. V súvislosti s Nežnou revolúciou to možno povedať aj tak, že nepôjde naozaj o žiadny dialóg.