Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Mečiarove amnestie sú škvrnou na minulosti Slovenska, nestojí však za to vyčistiť ju za akúkoľvek cenu, povedal pre TABLET.TV publicista Juraj Hrabko.
Autor Teraz.sk
Bratislava 2. decembra (Teraz.sk) – Smrť kubánskeho vodcu Fidela Castra v piatok 25. novembra nie je možné považovať za symbolickú bodku za marxisticko – leninským sociálnym experimentom, ktorý zasiahol veľkú časť sveta od bývalého Sovietskeho zväzu cez bývalé štáty Varšavskej zmluvy až po ostrovnú Kubu. „Nemyslím si, že by prišlo k ukončeniu experimentu a to nemám na mysli iba Kubu. Marxisticko – leninský experiment stále dostáva iba sofistikovanejšiu podobu a sme svedkami jeho pokračovania aj na Slovensku,“ povedal v diskusii na Tablet.tv publicista Juraj Hrabko.
Hoci bývalý režim padol takmer pred trdsiatimi rokmi, na Slovensku podľa Hrabka stále neexistuje právny štát. „Neexistuje tu napríklad vláda zákona. Nectíme si ani len ústavu Slovenskej republiky. Toto sú marxisticko – leninské spôsoby nakladania s mocou,“ zdôraznil Hrabko.
Vyjadril sa aj k deklarácii, ktorou by mal parlament odsúdiť amnestie Vladimíra Mečiara. Jej text prerokovala Koaličná rada a schválila vláda a parlament by o nej mal rokovať na aktuálnej schôdzi. Viacerí opoziční politici už vyhlásili, že odsúdiť amnestie nestačí a bolo by potrebné ich zrušiť ústavným zákonom. Naopak, podľa premiéra Roberta Fica (Smer-SD) z právnych dôvodov nie je možné raz udelenú amnestiu spätne zrušiť.
Aj Hrabko je presvedčený, že by sa amnestie rušiť nemali, nepozdáva sa mu však ani forma pripravovanej deklarácie. „Nemyslím si, že je vhodná deklarácia. Tobôž si nemyslím, že je správne, aby deklaráciu Národnej rady SR ešte pred tým navrhla a schvaľovala vláda. Mohli prijať spoločné vyhlásenie vlády a Národnej rady, potom by to malo zmysel. Parlament je predsa svojprávny, vie si predsa deklaráciu navrhnúť aj sám,“ upozornil.
Výhrady má aj k niektorým formuláciám navrhovaného textu. Ťažko je podľa neho napríklad konštatovať, že amnestie v roku 1998 poškodili dobré meno Slovenska, keď Slovensko v tom čase dobré meno vo svete nemalo. „A v druhom odseku bolo konštatované, že nepoznáme tých, ktorí sa na zavlečení podieľali, čo podľa môjho názoru taktiež nie je pravda, pretože ich poznáme. To, že neboli odsúdení, je druhá vec,“ poznamenal.
„Podľa mňa nie, ja sa s tým netajím,“ reagoval Hrabko na otázku, či by sa Mečiarove amnestie mali prelomniť ústavným zákonom. „Som si vedomý, že je to škvrna na novodobých dejinách Slovenska, ale nemyslím si, že by sme ju mali vyčistiť za akúkoľvek cenu,“ povedal.
„Tým neprotestujem proti návrhu poslanca Jána Budaja, bude to parlament, ktorý o tom rozhodne. Ak odmietne, predpokladám, že Ján Budaj o šesť mesiacov tento návrh opäť predloží. Jednoducho zdvihol zástavu KDH a ponesie ju ďalej, keď KDH je mimo parlamentu,“ upozornil Hrabko. „Ale poznáme rozhodnutia súdov, ktoré zastavili konanie voči dotknutým osobám kvôli amnestiám. Tie dotknuté osoby amnestiu prijali, takže nie sú nevinné, ale amnestované. V tom je rozdiel,“ dodal.
„Poznáme rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý tiež akceptoval amnestie a na ich základe vyhral súd Ivan Lexa. Samotný Michal Kováč ml. nežiadal žiadne satisfakcie, hoci Slovensko porušilo jeho ľudské práva, o tom je rozhodnutie ústavného súdu, ale vybavil to tým, že prijal funkciu na ministerstve zahraničných vecí,“ povedal Hrabko.
Najdôležitejšie však podľa neho je, že v demokratickej spoločnosti existuje rozdelenie moci na tri zložky, zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Retroaktívne prelomenie amnestií, ktoré už medzitým boli základom viacerých súdnych rozhodnutí, je podľa Hrabka neprípustným zásahom zákonodarnej do súdnej moci.
„Ústava by mala zakazovať vstupovať do takýchto uzavretých vecí a vstupovať do moci súdnej, aj do moci výkonnej. S rozhodnutím o amnestiách nemal parlament absolútne nič, to bola záležitosť výkonnej moci,“ zdôraznil Hrabko.
Komentoval aj nomináciu ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka (Smer-SD) na post predsedu Valného zhromaždenia OSN. Tento post by v čase medzi septembrom 2017 a septembrom 2018 mala obsadiť Východoeurópska regionálna skupina (VERS) a slovenský minister je jej jediným kandidátom. Funkciu by vykonával popri práci ministra. „Nie je to nič také, čo by nezvládol. Samozrejme, má k dispozícii aparát,“ konštatoval Hrabko.
„Treba rozlišovať nie len medzi funkciami, ale aj dohodami. Dohoda je, že funkcia predsedu Valného zhromaždenia pripadne Slovensku, nie konkrétne pánovi Lajčákovi,“ povedal na margo porovnania nedávneho boja o post generálneho tajomníka OSN s ponukou aktuálnej funkcie.
V prípade generálneho tajomníka sa tiež pôvodne hovorilo o tom, že by ju mohol obsadiť kandidát zo strednej alebo východnej Európy, napokon sa tak však nestalo a nadchádzajúcim tajomníkom je portugalský kandidát Antonio Guterres. Lajčák skončil pri hlasovaní druhý, najlepšie zo stredo a východoeurópskej skupiny. Podľa Hrabka je však smutné, že ho podporilo Rusko a Čína, ale nie niektorí západní spojenci.
Na margo rokovaní ministra Petra Plavčana (nom. SNS) so školskými odborármi o platoch učiteľov Hrabko poznamenal, že podľa neho hrozí diskriminácia časti učiteľov. Zvýšenie platov, ktoré navrhuje ministerstvo, vie totiž garantovať na tých školách, ktoré financuje priamo štát. Časť škôl však majú na starosti Vyššie územné celky a tie zatiaľ nesúhlasili s tým, že by od septembra budúceho roku zvýšili platy rovnako, ako to chce urobiť ministerstvo. „Uvidíme, či bude podpísaná kolektívna dohoda,“ naznačil Hrabko.
Krátko komentoval aj vyjadrenie premiéra, ktorý kritizoval prezidenta Andreja Kisku za to, že parlamentu vrátil návrh novely rokovacieho poriadku Národnej rady. Robert Fico vtedy uviedol, že nechápe, prečo sa prezident mieša do vnútorných záležitostí parlamentu. „Premiér nemá pravdu. Premiér je právnik. Veľmi dobre vie, že prezidenta je do každého zákona veľa, lebo ho podpisuje. Má právo ho nepodpísať a vrátiť a rovnako má právo, ak parlament prelomí jeho veto, zákon nepodpísať a potom vyjde v zbierke zákonov nepodpísaný. Čo je tiež istý signál do spoločnosti,“ uzavrel Hrabko.
Hoci bývalý režim padol takmer pred trdsiatimi rokmi, na Slovensku podľa Hrabka stále neexistuje právny štát. „Neexistuje tu napríklad vláda zákona. Nectíme si ani len ústavu Slovenskej republiky. Toto sú marxisticko – leninské spôsoby nakladania s mocou,“ zdôraznil Hrabko.
Vyjadril sa aj k deklarácii, ktorou by mal parlament odsúdiť amnestie Vladimíra Mečiara. Jej text prerokovala Koaličná rada a schválila vláda a parlament by o nej mal rokovať na aktuálnej schôdzi. Viacerí opoziční politici už vyhlásili, že odsúdiť amnestie nestačí a bolo by potrebné ich zrušiť ústavným zákonom. Naopak, podľa premiéra Roberta Fica (Smer-SD) z právnych dôvodov nie je možné raz udelenú amnestiu spätne zrušiť.
Aj Hrabko je presvedčený, že by sa amnestie rušiť nemali, nepozdáva sa mu však ani forma pripravovanej deklarácie. „Nemyslím si, že je vhodná deklarácia. Tobôž si nemyslím, že je správne, aby deklaráciu Národnej rady SR ešte pred tým navrhla a schvaľovala vláda. Mohli prijať spoločné vyhlásenie vlády a Národnej rady, potom by to malo zmysel. Parlament je predsa svojprávny, vie si predsa deklaráciu navrhnúť aj sám,“ upozornil.
Výhrady má aj k niektorým formuláciám navrhovaného textu. Ťažko je podľa neho napríklad konštatovať, že amnestie v roku 1998 poškodili dobré meno Slovenska, keď Slovensko v tom čase dobré meno vo svete nemalo. „A v druhom odseku bolo konštatované, že nepoznáme tých, ktorí sa na zavlečení podieľali, čo podľa môjho názoru taktiež nie je pravda, pretože ich poznáme. To, že neboli odsúdení, je druhá vec,“ poznamenal.
„Podľa mňa nie, ja sa s tým netajím,“ reagoval Hrabko na otázku, či by sa Mečiarove amnestie mali prelomniť ústavným zákonom. „Som si vedomý, že je to škvrna na novodobých dejinách Slovenska, ale nemyslím si, že by sme ju mali vyčistiť za akúkoľvek cenu,“ povedal.
„Tým neprotestujem proti návrhu poslanca Jána Budaja, bude to parlament, ktorý o tom rozhodne. Ak odmietne, predpokladám, že Ján Budaj o šesť mesiacov tento návrh opäť predloží. Jednoducho zdvihol zástavu KDH a ponesie ju ďalej, keď KDH je mimo parlamentu,“ upozornil Hrabko. „Ale poznáme rozhodnutia súdov, ktoré zastavili konanie voči dotknutým osobám kvôli amnestiám. Tie dotknuté osoby amnestiu prijali, takže nie sú nevinné, ale amnestované. V tom je rozdiel,“ dodal.
„Poznáme rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý tiež akceptoval amnestie a na ich základe vyhral súd Ivan Lexa. Samotný Michal Kováč ml. nežiadal žiadne satisfakcie, hoci Slovensko porušilo jeho ľudské práva, o tom je rozhodnutie ústavného súdu, ale vybavil to tým, že prijal funkciu na ministerstve zahraničných vecí,“ povedal Hrabko.
Najdôležitejšie však podľa neho je, že v demokratickej spoločnosti existuje rozdelenie moci na tri zložky, zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Retroaktívne prelomenie amnestií, ktoré už medzitým boli základom viacerých súdnych rozhodnutí, je podľa Hrabka neprípustným zásahom zákonodarnej do súdnej moci.
„Ústava by mala zakazovať vstupovať do takýchto uzavretých vecí a vstupovať do moci súdnej, aj do moci výkonnej. S rozhodnutím o amnestiách nemal parlament absolútne nič, to bola záležitosť výkonnej moci,“ zdôraznil Hrabko.
Nominácia Lajčáka
Komentoval aj nomináciu ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka (Smer-SD) na post predsedu Valného zhromaždenia OSN. Tento post by v čase medzi septembrom 2017 a septembrom 2018 mala obsadiť Východoeurópska regionálna skupina (VERS) a slovenský minister je jej jediným kandidátom. Funkciu by vykonával popri práci ministra. „Nie je to nič také, čo by nezvládol. Samozrejme, má k dispozícii aparát,“ konštatoval Hrabko.
„Treba rozlišovať nie len medzi funkciami, ale aj dohodami. Dohoda je, že funkcia predsedu Valného zhromaždenia pripadne Slovensku, nie konkrétne pánovi Lajčákovi,“ povedal na margo porovnania nedávneho boja o post generálneho tajomníka OSN s ponukou aktuálnej funkcie.
V prípade generálneho tajomníka sa tiež pôvodne hovorilo o tom, že by ju mohol obsadiť kandidát zo strednej alebo východnej Európy, napokon sa tak však nestalo a nadchádzajúcim tajomníkom je portugalský kandidát Antonio Guterres. Lajčák skončil pri hlasovaní druhý, najlepšie zo stredo a východoeurópskej skupiny. Podľa Hrabka je však smutné, že ho podporilo Rusko a Čína, ale nie niektorí západní spojenci.
Platy učiteľov
Na margo rokovaní ministra Petra Plavčana (nom. SNS) so školskými odborármi o platoch učiteľov Hrabko poznamenal, že podľa neho hrozí diskriminácia časti učiteľov. Zvýšenie platov, ktoré navrhuje ministerstvo, vie totiž garantovať na tých školách, ktoré financuje priamo štát. Časť škôl však majú na starosti Vyššie územné celky a tie zatiaľ nesúhlasili s tým, že by od septembra budúceho roku zvýšili platy rovnako, ako to chce urobiť ministerstvo. „Uvidíme, či bude podpísaná kolektívna dohoda,“ naznačil Hrabko.
Rokovací poriadok
Krátko komentoval aj vyjadrenie premiéra, ktorý kritizoval prezidenta Andreja Kisku za to, že parlamentu vrátil návrh novely rokovacieho poriadku Národnej rady. Robert Fico vtedy uviedol, že nechápe, prečo sa prezident mieša do vnútorných záležitostí parlamentu. „Premiér nemá pravdu. Premiér je právnik. Veľmi dobre vie, že prezidenta je do každého zákona veľa, lebo ho podpisuje. Má právo ho nepodpísať a vrátiť a rovnako má právo, ak parlament prelomí jeho veto, zákon nepodpísať a potom vyjde v zbierke zákonov nepodpísaný. Čo je tiež istý signál do spoločnosti,“ uzavrel Hrabko.
