Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Česká republika sa v druhej polovici roka 1992 viac sústredila na pragmatickejšie otázky súvisiace s rozdelením federácie, Slovensko prioritne schválilo ústavu, povedal v TABLET.TV J.Hrabko.
Autor Teraz.sk
Bratislava 31. augusta (Teraz.sk) – Hoci text Ústavy SR písali pred 25. rokmi vtedajšie špičky ústavného práva, bola šitá horúcou ihlou a v priebehu času už 19 krát novelizovaná. V diskusii na TABLET.TV sa na tom zhodol politický analytik Eduard Chmelár a publicista Juraj Hrabko.
„Mal by to byť najposvätnejší zákon štátu a práve preto by sa nemal príliš často meniť. Táto ústava bola menená toľkokrát a často dehonestujúcim spôsobom... Napríklad v roku 2011 na jeseň sa menila v skrátenom legislatívnom konaní len preto, aby mohla dovládnuť istá politická garnitúra,“ poznamenal Chmelár na margo posledných mesiacov vlády Ivety Radičovej.
„Je to stará, otrhaná dáma, ktorá síce drží nejakým spôsobom pokope, ale podľa môjho názoru už nezodpovedá dobe a je podľa mňa dokonca trochu nedôstojné, ako sa s ňou narába,“ povedal o ústave. Podľa Chmelára svoju historickú úlohu splnila, ale dnes už by bolo vhodné uvažovať o začatí prác na úplne novom ústavnom texte. Ten by podľa neho odštartoval éru druhej Slovenskej republiky a zároveň umožnil ukončiť dlhoročné spory politických garnitúr, z ktorých jedna svojho času podporila samostatné Slovensko a druhá nie.
Podľa Hrabka Chmelárove predstavy nie sú v dnešnej dobe realistické. „To je sen. Za súčasných podmienok... Viem si predstaviť, že späť na cestu práva by Slovensko mohol vrátiť aj ústavný súd, ak by bol v dobrom zložení. Lebo politici si zvykli, že ústavným zákonom si môžu schváliť čokoľvek chcú, ak majú 90 hlasov,“ poznamenal.
„Podľa mňa tá ústava nebola až taká zlá, vtedy sa všetci chválili, ako ju rešpektujú aj medzinárodní právnici. Ale podstatné je, ako sa k ústave správajú politici,“ povedal Hrabko. Okrem devätnástich noviel samotného ústavného textu totiž parlament schválil aj množstvo ústavných zákonov. V niektorých prípadoch vyslovene účelovo, napríklad s cieľom jednorazovo skrátiť volebné obdobie.
Prijímanie Ústavy SR prebiehalo v hektickom čase, kedy sa ešte s určitosťou nevedelo, ako bude vyriešený problém štátoprávneho usporiadania. „So slovenskou ústavou sa rátalo ešte v rámci federácie. Výsledok zodpovedá celému procesu delenia federácie, táto ústava je akoby rozkročená nad dvoma štátnymi celkami, Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou a samostatnou Slovenskou republikou. Bola pripravovaná tak, že eventuálne mohla byť ústavou samostatnej republiky, ale aj nemusela byť. Z toho vyplývajú aj viaceré problémy, ktoré sa jej neskôr vyčítali,“ povedal Chmelár.
„Súviselo to s hektickou politickou situáciou v septembri 1992. Česká republika sa venovala pragmatickejším veciam, pripravovala sa na rozdelenie štátu. My sme sa venovali príprave ústavy. Česká republika si schválila ústavu až v závere roka 1992 a je to dodnes prvý zákon, ktorý vyšiel v českej zbierke zákonov. Naša ústava bola uverejnená v neexistujúcom štáte,“ doplnil Chmelára Hrabko.
Začiatkom deväťdesiatych rokov vzniklo viacero verzií ústavy, presadila sa tá, ktorú pripravil tím pod vedením Milana Čiča. „Kľúčovú úlohu pri poslednom návrhu ústavy, lebo ich bolo viac, zohrávali ľudia ako Milan Čič, Milan Sečanský, partia ľudí okolo Ľubomíra Fogaša a, samozrejme, štátny aparát. Dokonca aj ľudia boli cez médiá vyzvaní, aby posielali svoje pripomienky a prišlo niekoľko tisíc takýchto listov, takže sa predkladatelia hrdili aj tým, že aj toto brali do úvahy. Aj keď podľa mňa všetky tie listy nestihli ani prečítať. A keď som spomínal mená ľudí, ktorí pripravovali ústavu, treba spomenúť aj Vladimíra Mečiara a Ivana Gašparoviča,“ poznamenal Hrabko. „Boli tam ľudia z HZDS, SDĽ, motal sa okolo toho aj Brňák z SNS,“ dodal Chmelár.
Podľa pôvodného plánu sa mala ústava schváliť na výročie SNP, vzhľadom na tri stovky pripomienok sa to napokon podarilo až 1. septembra. „Debata v Slovenskej národnej rade trvala dva dni,“ spomína Hrabko. Hlasovania sa napokon nezúčastnili poslanci zastupujúci maďarskú menšinu a KDH hlasovalo proti.
„KDH vtedy argumentovalo viacerými vecami. Oni nehlasovali proti ústave ako takej, mali pripravenú formuláciu, že hlasujú proti tomuto návrhu ústavy. Hlasovalo sa aklamačne, každý sa musel postaviť a povedať, či hlasuje za Ústavu SR, proti, alebo sa zdržal. Keď hlasoval Ivan Gašparovič, povedal, „hlasujem za slovenskú ústavu“, čo bola nesprávna formulácia, tak ho predsedajúci, Peter Weiss, musel opraviť a hlasoval znova a predpísanou formulou,“ vysvetľuje Hrabko.
„KDH nechcelo samostatné Slovensko „tu a teraz“, navrhovalo skrátené znenie ústavy, iba párbodové. Navrhovalo, aby parlament, keď už schváli ústavu, schválil aj ústavný zákon o tom, že nadobúda účinnosť 1. januára 1993. Lebo tak, ako bola napokon schválená, tu nastal dvojprávny stav. Pripomienky KDH neprešli, takže nemali dôvod hlasovať za tento návrh ústavy,“ zdôraznil Hrabko.
„Ja som na túto tému s Jánom Čarnogurským často krát hovoril, aj v súkromí, a doteraz sa neviem zbaviť pocitu, že hlasovanie bolo výsledkom jeho osobnej frustrácie. Išlo o to, že Ján Čarnogurský nebol proti samostatnosti, ale zohrala tam úlohu žiarlivosť na Vladimíra Mečiara,“ reagoval Chmelár. Čarnogurský podľa neho v roku 1992 hovoril, že Slovensko nemá za tejto ekonomickej situácie a politickej garnitúry šancu samostatne prežiť. „K týmto slovám sa už dnes nehlási, ale to nič nemení na tom, že sa vtedy mýlil a dodnes si nie je schopný priznať chybu. Dnes tvrdí, že už vtedy videl, že Vladimír Mečiar nás dovedie do medzinárodnej izolácie,“ povedal Chmelár.
Podľa Hrabka však Čarnogurský v roku 1992 skutočne na riziko Mečiara poukazoval. „Práve preto, že vznikajú rôzne mýty, je podľa mňa dôležité, čo vtedy odznelo v rozprave. A v tej rozprave odznelo aj to, že Slovenská republika pod vedením Vladimíra Mečiara môže skončiť kdesi na východe a nie tam, kde chcela ísť,“ povedal Hrabko.
Keďže celá jeseň roku 2017 bude prebiehať v znamení 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky, obaja analytici očakávajú snahy politikov o vytĺkanie politického kapitálu. „Budú sa pripomínať zásluhy, budú sa prekrúcať udalosti, ako to už býva. Zvlášť naši politici majú často tendenciu pridávať k udalostiam význam, ktorý vtedy nemali. Iný kontext,“ poznamenal Chmelár.
„Vo všeobecnosti platí, že na zlé sa zabúda a dobré sa pripomína a každý bude chcieť byť hrdinom. Ešte stále je v parlamente pár ľudí, čo pritom vtedy boli a napríklad premiér Robert Fico sa rád hrdí tým, že tam vtedy bol,“ povedal Hrabko. Chmelár k tomu dodal, že aktuálny premiér vtedy nepresadzoval samostatnosť Slovenska, prioritou Strany demokratickej ľavice bola vtedy voľnejšia federácia.
„Mal by to byť najposvätnejší zákon štátu a práve preto by sa nemal príliš často meniť. Táto ústava bola menená toľkokrát a často dehonestujúcim spôsobom... Napríklad v roku 2011 na jeseň sa menila v skrátenom legislatívnom konaní len preto, aby mohla dovládnuť istá politická garnitúra,“ poznamenal Chmelár na margo posledných mesiacov vlády Ivety Radičovej.
„Je to stará, otrhaná dáma, ktorá síce drží nejakým spôsobom pokope, ale podľa môjho názoru už nezodpovedá dobe a je podľa mňa dokonca trochu nedôstojné, ako sa s ňou narába,“ povedal o ústave. Podľa Chmelára svoju historickú úlohu splnila, ale dnes už by bolo vhodné uvažovať o začatí prác na úplne novom ústavnom texte. Ten by podľa neho odštartoval éru druhej Slovenskej republiky a zároveň umožnil ukončiť dlhoročné spory politických garnitúr, z ktorých jedna svojho času podporila samostatné Slovensko a druhá nie.
Podľa Hrabka Chmelárove predstavy nie sú v dnešnej dobe realistické. „To je sen. Za súčasných podmienok... Viem si predstaviť, že späť na cestu práva by Slovensko mohol vrátiť aj ústavný súd, ak by bol v dobrom zložení. Lebo politici si zvykli, že ústavným zákonom si môžu schváliť čokoľvek chcú, ak majú 90 hlasov,“ poznamenal.
„Podľa mňa tá ústava nebola až taká zlá, vtedy sa všetci chválili, ako ju rešpektujú aj medzinárodní právnici. Ale podstatné je, ako sa k ústave správajú politici,“ povedal Hrabko. Okrem devätnástich noviel samotného ústavného textu totiž parlament schválil aj množstvo ústavných zákonov. V niektorých prípadoch vyslovene účelovo, napríklad s cieľom jednorazovo skrátiť volebné obdobie.
Prijímanie Ústavy SR prebiehalo v hektickom čase, kedy sa ešte s určitosťou nevedelo, ako bude vyriešený problém štátoprávneho usporiadania. „So slovenskou ústavou sa rátalo ešte v rámci federácie. Výsledok zodpovedá celému procesu delenia federácie, táto ústava je akoby rozkročená nad dvoma štátnymi celkami, Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou a samostatnou Slovenskou republikou. Bola pripravovaná tak, že eventuálne mohla byť ústavou samostatnej republiky, ale aj nemusela byť. Z toho vyplývajú aj viaceré problémy, ktoré sa jej neskôr vyčítali,“ povedal Chmelár.
„Súviselo to s hektickou politickou situáciou v septembri 1992. Česká republika sa venovala pragmatickejším veciam, pripravovala sa na rozdelenie štátu. My sme sa venovali príprave ústavy. Česká republika si schválila ústavu až v závere roka 1992 a je to dodnes prvý zákon, ktorý vyšiel v českej zbierke zákonov. Naša ústava bola uverejnená v neexistujúcom štáte,“ doplnil Chmelára Hrabko.
Príprava a schvaľovanie ústavy
Začiatkom deväťdesiatych rokov vzniklo viacero verzií ústavy, presadila sa tá, ktorú pripravil tím pod vedením Milana Čiča. „Kľúčovú úlohu pri poslednom návrhu ústavy, lebo ich bolo viac, zohrávali ľudia ako Milan Čič, Milan Sečanský, partia ľudí okolo Ľubomíra Fogaša a, samozrejme, štátny aparát. Dokonca aj ľudia boli cez médiá vyzvaní, aby posielali svoje pripomienky a prišlo niekoľko tisíc takýchto listov, takže sa predkladatelia hrdili aj tým, že aj toto brali do úvahy. Aj keď podľa mňa všetky tie listy nestihli ani prečítať. A keď som spomínal mená ľudí, ktorí pripravovali ústavu, treba spomenúť aj Vladimíra Mečiara a Ivana Gašparoviča,“ poznamenal Hrabko. „Boli tam ľudia z HZDS, SDĽ, motal sa okolo toho aj Brňák z SNS,“ dodal Chmelár.
Podľa pôvodného plánu sa mala ústava schváliť na výročie SNP, vzhľadom na tri stovky pripomienok sa to napokon podarilo až 1. septembra. „Debata v Slovenskej národnej rade trvala dva dni,“ spomína Hrabko. Hlasovania sa napokon nezúčastnili poslanci zastupujúci maďarskú menšinu a KDH hlasovalo proti.
„KDH vtedy argumentovalo viacerými vecami. Oni nehlasovali proti ústave ako takej, mali pripravenú formuláciu, že hlasujú proti tomuto návrhu ústavy. Hlasovalo sa aklamačne, každý sa musel postaviť a povedať, či hlasuje za Ústavu SR, proti, alebo sa zdržal. Keď hlasoval Ivan Gašparovič, povedal, „hlasujem za slovenskú ústavu“, čo bola nesprávna formulácia, tak ho predsedajúci, Peter Weiss, musel opraviť a hlasoval znova a predpísanou formulou,“ vysvetľuje Hrabko.
„KDH nechcelo samostatné Slovensko „tu a teraz“, navrhovalo skrátené znenie ústavy, iba párbodové. Navrhovalo, aby parlament, keď už schváli ústavu, schválil aj ústavný zákon o tom, že nadobúda účinnosť 1. januára 1993. Lebo tak, ako bola napokon schválená, tu nastal dvojprávny stav. Pripomienky KDH neprešli, takže nemali dôvod hlasovať za tento návrh ústavy,“ zdôraznil Hrabko.
„Ja som na túto tému s Jánom Čarnogurským často krát hovoril, aj v súkromí, a doteraz sa neviem zbaviť pocitu, že hlasovanie bolo výsledkom jeho osobnej frustrácie. Išlo o to, že Ján Čarnogurský nebol proti samostatnosti, ale zohrala tam úlohu žiarlivosť na Vladimíra Mečiara,“ reagoval Chmelár. Čarnogurský podľa neho v roku 1992 hovoril, že Slovensko nemá za tejto ekonomickej situácie a politickej garnitúry šancu samostatne prežiť. „K týmto slovám sa už dnes nehlási, ale to nič nemení na tom, že sa vtedy mýlil a dodnes si nie je schopný priznať chybu. Dnes tvrdí, že už vtedy videl, že Vladimír Mečiar nás dovedie do medzinárodnej izolácie,“ povedal Chmelár.
Podľa Hrabka však Čarnogurský v roku 1992 skutočne na riziko Mečiara poukazoval. „Práve preto, že vznikajú rôzne mýty, je podľa mňa dôležité, čo vtedy odznelo v rozprave. A v tej rozprave odznelo aj to, že Slovenská republika pod vedením Vladimíra Mečiara môže skončiť kdesi na východe a nie tam, kde chcela ísť,“ povedal Hrabko.
Výročie vzniku republiky
Keďže celá jeseň roku 2017 bude prebiehať v znamení 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky, obaja analytici očakávajú snahy politikov o vytĺkanie politického kapitálu. „Budú sa pripomínať zásluhy, budú sa prekrúcať udalosti, ako to už býva. Zvlášť naši politici majú často tendenciu pridávať k udalostiam význam, ktorý vtedy nemali. Iný kontext,“ poznamenal Chmelár.
„Vo všeobecnosti platí, že na zlé sa zabúda a dobré sa pripomína a každý bude chcieť byť hrdinom. Ešte stále je v parlamente pár ľudí, čo pritom vtedy boli a napríklad premiér Robert Fico sa rád hrdí tým, že tam vtedy bol,“ povedal Hrabko. Chmelár k tomu dodal, že aktuálny premiér vtedy nepresadzoval samostatnosť Slovenska, prioritou Strany demokratickej ľavice bola vtedy voľnejšia federácia.
