Je faktom, že každý je strojcom vlastného politického osudu a ani R. Fico nie je výnimkou. Po rokovaní ústavnoprávneho výboru možno konštatovať, že je jediným uchádzačom na funkciu ústavného sudcu, ku ktorému výbor nezaujal kladné, ale ani záporné stanovisko. Ako jediný preto postupuje do ďalšieho kola so stratou kvetinky.

Ku všetkým ostatným 39. uchádzačom výbor zaujal stanovisko, že spĺňajú podmienky, ktoré pre funkciu ústavného sudcu určuje Ústava. Pri R. Ficovi sa výbor nedokázal zhodnúť, či spĺňa podmienku byť „najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní.“ A to aj napriek tomu, že o tom hlasoval dva razy: prvý krát členovia výboru hlasovali o tom či citovanú podmienku spĺňa a hlasovanie sa skončilo nerozhodne. Druhý raz výbor hlasoval o tom, či citovanú podmienku nespĺňa a hlasovanie sa skončilo rovnako. Ľudovo povedané - ani ryba ani rak. Ale aj stanovisko, že výbor nerozhodol tak alebo onak, je jeho stanovisko.

Skutočne zaujímavé je v tejto súvislosti tak iba jedno: fáma, že vraj záleží iba na predsedovi parlamentu, či R. Fica zaradí na listinu kandidátov pre voľbu ústavných sudcov alebo nie. Fáma, pretože takúto právomoc predseda parlamentu nemá a to preto, lebo mu ju nikto nikdy ani nedal. A ani by to nebolo správne, aby o tom mohol samostatne – inými slovami svojvoľne – rozhodovať.

Na predsedovi parlamentu nezáleží. Presnejšie, v tomto prípade a v tejto súvislosti. Zákon hovorí jasne a zrozumiteľne: „Návrhy (na voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu – pozn. aut.) sa podávajú ústavnoprávnemu výboru, ktorý ich predloží so svojím stanoviskom predsedovi národnej rady. Predseda národnej rady navrhne zaradenie voľby kandidátov na sudcov ústavného súdu na najbližšiu schôdzu národnej rady.“

Vyčítať z uvedeného textu možnosť udelenia predsedovi parlamentu rozhodnúť o tom, či niektorého uchádzača na rokovanie parlamentu zaradí alebo nie, je ďaleko aj za hranicami ústavnej kreativity a fantázie. Predseda parlamentu má povinnosť zaradiť voľbu kandidátov na najbližšiu schôdzu parlamentu potom, ako mu výbor doručí zoznam uchádzačov spolu so stanoviskom. A stanovisko výboru k R. Ficovi výbor predsa zaujal – to, že nie rovnaké ako pri ostatných uchádzačoch, na tom nič nemení a parlament má právo o ňom vedieť. Totiž, aj keby výbor zaujal stanovisko, že niektorý uchádzač nespĺňa podmienky, rozhodnúť o tom má parlament. Výbor skúma a informuje, ale parlament rozhoduje.

Je to niečo podobné ako napríklad pri rokovaní o zákonoch – výbor parlament informuje, aké má stanovisko k návrhu zákona. Môže ho mať akékoľvek a plénum ho nemusí schváliť. O návrhu však rozhodne aj vtedy, keď výbor kladné či záporné stanovisko k nemu nezaujme.

Predseda parlamentu nemá žiadnu právomoc samostatne rozhodnúť o tom, o ktorom uchádzačovi na funkciu ústavného sudcu má parlament hlasovať a o ktorom už nie. Inými slovami, toto je záležitosť parlamentu, nie jeho predsedu.

Prirodzene, v politike po slovensky platí, že jedno je to, čo hovorí zákon alebo pravidlá vo všeobecnosti, a iné to, čo politici robia a urobia. Takže úplne vylúčiť možnosť, že predseda parlamentu posunie na rokovanie parlamentu všetkých uchádzačov, okrem R. Fica, sa nedá.

Tak či onak, základným faktom je, že R. Fico ako jediný zo všetkých ostatných uchádzačov, postupuje do ďalšieho kola so stratou kvetinky. Pokiaľ sa kandidatúry nevzdá, parlament by o ňom mal hlasovať rovnako ako o všetkých ostatných a ako rozhodne, tak aj bude. Počkáme a uvidíme, napokon, posledné slovo pri premene kandidátov na sudcov bude mať aj tak prezident.