Oznámenie R. Sulíka, že sa vzdáva poslaneckého mandátu je síce prekvapujúce, ale zároveň aj pochopiteľné. Každý, kto sledoval jeho politickú kariéru vie, že úloha radového mimovládneho poslanca nie je pre R. Sulíka žiadne bingo, hoci mu ju prisúdili voliči. Jednoducho ho takáto práca – aj napriek významným benefitom a požitkom – nebaví a byť iba do počtu ho – pochopiteľne – neláka. Napokon, ukázal to už v roku 2014, kedy počas pôsobenia SaS v opozícii odišiel do Európskeho parlamentu a rovnako to chcel urobiť aj teraz, akurát už s tým nesúhlasili voliči a tak SaS aj s R. Sulíkom zostali pred bránami europarlamentu.

A keďže vyhliadky nie sú ružové v tom zmysle, že by sa v dohľadnom čase R. Sulík mohol opäť stať ministrom hospodárstva, možno jeho oznámenie o odchode z parlamentu zároveň vnímať aj ako jeho odchod z politiky. SaS sa stala pod jeho vedením súčasťou moderných slovenských dejín, takže sa patrí aspoň nakrátko za prácou R. Sulíka obhliadnuť.

Bokom pritom možno ponechať jeho rôzne politické avantúry ako napríklad požiadanie M. Kočnera, aby prelustroval kandidátov na poslancov SaS v čase, kedy sa strana po prvý raz uchádzala o priazeň voličov vo voľbách do NR SR. Aj všetky ostatné a podobné – po prvé by zabrali priveľa priestoru, po druhé, nejaké má každý a po tretie, nie sú už dôležité. Za spomenutie tak stojí už iba jedno, ktoré je tiež jeho osobným príbehom – R. Sulík bol, je a ešte nadlho zostane jediným predsedom parlamentu, ktorý musel byť a aj bol z funkcie odvolaný. A také niečo sa nestalo ani I. Gašparovičovi v čase, kedy HZDS stratilo moc a vládol kabinet J. Moravčíka.

To najvýraznejšie, čo v politickej práci SaS pod vedením R. Sulíka dosiahla totiž je, že sa stala takpovediac profesionálnym povaľovačom vlád. Jedným dychom treba dodať, že iba tých, ktorých bola súčasťou, iné povaliť už nedokázala. Napokon, aj súčasné volebné obdobie začalo skôr ako malo najmä preto, lebo v tom predchádzajúcom R. Sulík a jeho SaS dokázali povaliť rovno dve vlády – I. Matoviča aj E. Hegera. Následky takejto politickej práce krajina videla, vidí a bude vidieť ešte dlho.

Možno to povedať aj tak, že R. Sulík sa v politike od roku 2010 nič nenaučil, ale treba férovo priznať, že sa naučil robiť aspoň stranícku politiku. Kým pri prvom ohrození jeho predsedníckej stoličky nespokojencami vedenými J. Kollárom ešte zhruba desiatka straníkov-voličov uverila jeho trom sľubom – keď bude zvolený za predsedu zostane v NR SR, nebude kandidovať do europarlamentu a že po skončení predsedníckeho mandátu sa už nebude v ďalšom období o neho uchádzať – z ktorých ani jeden nedodržal, v nasledujúcich obdobiach si chránil stoličku predsedu už výlučne podľa stanov strany. Sporiť sa tak dá len o to, či ich využíval alebo zneužíval, ale aj to je nateraz vedľajšie.

Rovnako treba priznať a uznať, že R. Sulík bol ťahúňom strany v každých voľbách do parlamentu, či už slovenského alebo európskeho. Najviac sa mu zadarilo hneď na začiatku, v roku 2010, keď SaS získala 22 mandátov, najmenej v rokoch 2012 a 2023, kedy ich strana získala o polovicu menej. Úspechom SaS ako celku je, že je nepretržite v parlamente od roku 2010 a úspechom R. Sulíka osobne, že v každých voľbách dostal najviac hlasov – bezmála 180 tisíc v roku 2016 a najmenej v roku 2023, kedy dostal 80 tisíc prednostných hlasov.

K poznámke pod čiarou patrí, že hoci politika R. Sulíka nepriniesla krajine veľa dobrého, pre voličov SaS bol R. Sulík nech robil, čo robil, vždy jednotkou a z takejto pozície aj z politiky odchádza. Či za ním do politickej minulosti pôjdu aj jeho voliči a SaS, sa ešte iba uvidí.