Vzdanie sa funkcie ústavného sudcu M. Mamojkom je darom pre vládnu koalíciu a hlavu štátu – parlament bude voliť a prezidentka menovať do tejto funkcie novú osobu. A kandidátov bude ako maku.

Bolo iba otázkou času kedy M. Mamojka z funkcie odstúpi. Presnejšie, mal čas dovtedy, kým by sa proti nemu nezačalo disciplinárne konanie. Keďže také niečo sa doteraz na Ústavnom súde ešte nestalo – aj keď kandidátov bolo viacero – možno povedať, že odstúpením z funkcie M. Mamojka súd ako inštitúciu istým spôsobom ochránil. Alebo aspoň nezahanbil.

Napokon, M. Mamojka ani nejavil o funkciu ústavného sudcu až taký veľký záujem, ako ostatní kandidáti zvolení parlamentom v predchádzajúcom volebnom období. Po prvotnom nevymenovaní do funkcie prezidentom A. Kiskom sa voči jeho rozhodnutiu ani nesťažoval, za opätovného kandidáta bol vyhlásený predchádzajúcim Ústavným súdom, nie voľbou v parlamente. A. Kiska si ho spolu s J. Laššákovou a M. Durišom koncom roka 2017 vybral z viacerých kandidátov a do funkcie sudcov Ústavného súdu ich aj vymenoval. Čo bolo vzhľadom na minulosť M. Mamojku značne pozoruhodné, prezident A. Kiska však isto konal v súlade so svojim najlepším vedomím aj svedomím.

Prirodzene, odstúpenie z funkcie pre M. Mamojku neznamená, že v prípade potreby nebude musieť predstúpiť pred orgány činné v trestnom konaní. To je však už celkom iná vec, ktorú už nebude možné dávať do súvislosti s Ústavným súdom ako inštitúciou. Dôkazom je fascikel predsedu Ústavného súdu. Inými slovami, ak doteraz platilo, že podozrenie M. Mamojku z nekalých vecí znamenalo súčasne aj podozrenie z nekalých vecí na Ústavnom súde, po jeho odchode z funkcie to platiť už nebude, nemôže a ani nesmie.

Nebol to síce ústup so cťou, ale predsa len to bol dobrý krok.