Kolaps dopravy v hlavnom meste, ktorého autorom bol protestujúci dav, poukazuje na príchod novej taktiky a stratégie zhromaždení, ako bolo doteraz na Slovensku zvykom. A to ešte nie je všetko.

Polícia situáciu nezvládla, ukázala slabosť a za to sa platí. Nie je to vždy ani správne a ani férové, ale je to jednoducho tak. Napokon, vo všeobecnosti platí, že ak niekde vznikne zlo, je následne už veľmi ťažké udržať ho v mantineloch. Je pritom iluzórne si myslieť, že protestujúci dav nevedel čo robí, práve naopak, keď zistil, že policajti sú na mieste činu iba na okrasu, pochopil, že môže veľa, nikto mu v tom nebude brániť a čím viac zmôže, tým viac médií o tom bude aj informovať. Ak o niečom médiá neinformujú, tak sa to nestalo, to je politická abeceda a keďže protestujúci nemali iné, ako politické požiadavky, vzťahuje sa aj na nich.

Nejde teraz o to, či sú opatrenia vlády v zápase proti vírusu primerané, v súlade s ústavou a demokratickými princípmi alebo nie. Ide o to, že vláda nimi dokázala spoločnosť rozdeliť a teraz začína žať to, čo zasiala. Prirodzene, spolu s ňou aj tá časť spoločnosti, ktorá jej opatrenia dobrovoľne a bez reptania akceptovala. Uprednostnila hlavného hygienika, ktorý, mimochodom, nerešpektuje ani rozhodnutie ústavného súdu a rôzne vládne konzíliá, ktorým sa podarilo opäť vytvoriť takmer nemožné - rozdeliť ľudí na dve kategórie. V podstate ako za čias V. Mečiara.

Vecnou príčinou uvedeného je aj absencia dialógu, čo vedie aj k nárastu násilia. Vládnej koalície s opozíciou, zaočkovaných s nezaočkovanými, demokratov s nedemokratmi. Presvedčení presviedčajú presvedčených na oboch stranách: v tomto je aj rýchla analýza médií - nech sa už navonok akokoľvek tvária, že sú objektívne - neúprosná.

Politickou príčinou je neschopnosť ministra vnútra R. Mikulca a jeho policajného prezidenta P. Kovaříka. A, samozrejme, premiéra E. Hegera, ktorý nad nimi drží ochrannú ruku. Ani jeden z nich nie je zatiaľ schopný stupňovaniu násilia v krajine zabrániť. Urobiť to buď nevie alebo nechce. Problémy sú pritom už v štádiu, kedy budú iba silnieť - po vojne policajtov prichádza už aj k vojne prokurátorov, na čo poukazuje aktuálny a verejný spor medzi generálnym prokurátorom M. Žilinkom a špeciálnym prokurátorom D. Lipšicom.

R. Mikulec nemá jednoducho schopnosti zastávať post ministra vnútra a mal by to uznať sám, kým nepríde k väčšej eskalácii napätia vo verejnosti a nechuti ešte väčšej časti koaličných poslancov voči nemu. Nie je to po prvý raz, kedy vo funkcii sklamal alebo zlyhal. Keďže ho štvrtková blokácia dopravy v hlavnom meste mrzí, tak nech bude radšej ministrom mrzutosti, ako vnútra.

A šéfa krajských policajtov, ktorý má na pamäti viac blaho turistov ako zabezpečenie poriadku v uliciach a riadnej dopravy v hlavnom meste, si môže vziať so sebou.

Tak či onak, výmena ministra vnútra môže byť prvým znakom pokusu a ochoty vládnej koalície vrátiť veci verejné do mantinelov demokracie. Pretože za stav vecí verejných, vrátane nepokojov v uliciach, je zodpovedná výlučne vláda na čele s premiérom E. Hegerom. Sama o sebe už zrejme nepostačí a bude nutná jej celková zmena politiky - teda spravovania vecí verejných - ale ako prvý krok by mohla a mala stačiť. Mimochodom, je vskutku lepšie viesť dialóg pred ako po násilných udalostiach, pretože aj ním možno predísť ich vzniku a škodám. Mimochodom na druhú - tak sa aj skutočná politika robí a má robiť. Autorita vlády sa totiž nedá nahradiť jej autoritatívnosťou.