Pre spoločnosť ako celok môže byť iba dobrou správou, keď občania vyšli do ulíc protestovať proti spôsobom vládnej koalície. V demokracii niet azda nič horšie ako ľahostajnosť voči veciam verejným, keďže znamená tiež ľahostajnosť verejnosti nielen voči sebe, ale tiež budúcnosti.

Nič na tom nemení ani to, že protesty zvolali tri mimovládne parlamentné politické strany. Dokonca ani to, že majú v Bratislave a Košiciach voličov, sympatizantov a prívržencov ako maku. Ba ani to, že sú nespokojní s výsledkom volieb a povolebných rokovaní, v ktorých politicky zlyhali, keďže vládu napokon zostavil niekto iný. Na čo poukazuje aj ústredné heslo protestov: „Dosť bolo Fica.“

Ak teda predseda PS a jeden zo zvolávateľov protestov M. Šimečka dnes nazýva P. Pellegriniho „podržťaškou,“ znamená to iba toľko, že je frustrovaný z toho, že tašku nedrží jemu, ale R. Ficovi. Jasné, je to mítingové vyjadrenie, kedy je dovolené veľa, ale predsa len nie všetko a takéto vyjadrenie nemá naozaj žiadnu úroveň. Ani keď ide zároveň aj o kampaň súvisiacu s prezidentskými voľbami a ani keď voči spôsobom vládnej koalície protestuje súčasná hlava štátu.

Samozrejme, že na rozložení politických síl či výsledkov nedávnych volieb to nič nemení a ani nezmení. To môžu meniť a zmeniť iba ďalšie voľby. Súčasné demonštrácie, ktoré majú byť oficiálne hlavne proti návrhu zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry, sú aj preto síce z vecného uhla pohľadu tristné, ale z uhla politického nepochybne zaujímavé.

Z vecného hľadiska je to tak, že demokracia ani právny štát nemôže a ani nesmie stáť iba na jednej inštitúcii, hoci ide o inštitúciu špeciálnu. Presnejšie Úrad špeciálnej prokuratúry. Je to čosi podobné rozprávke o unesenom štáte – ako uniesť to, čo už pred rokmi unesené bolo, patrí k mimoriadne obľúbeným slovenským špecifikám časti spoločnosti.

Ak si pripomenieme príbeh voľby súčasnej hlavy špeciálnej prokuratúry, zmeny v zákone, aby vôbec mohla kandidovať, jej „šikovnosť“ s akou sa na rozdiel od iných advokátov dostala k bezpečnostnej previerke a najmä fakt, že išlo o právoplatne odsúdenú osobu, možno konštatovať, že sa tak stať nemalo. Ale stalo sa a to najmä z dvoch dôvodov – prvým bolo, že sa nemohol stať generálnym prokurátorom. A druhým, lebo s ústavnou väčšinou vtedy vládli „demokrati,“ a nie „mafiáni“. Spôsoby sú totiž aj v politike naozaj dôležité.

Mimochodom, je smiešne alebo tragické – záleží opäť od uhla pohľadu – keď R. Sulík, ktorý sa spolupodieľal na jej inštalácii do funkcie vraví, že D. Lipšic je ochotný sa funkcie vzdať výmenou za ponechanie špeciálnej prokuratúry. Problém je totiž v tom, že D. Lipšic sa už nemá čoho vzdať, odhliadnuc od toho, že pred pár týždňami ešte vyhlasoval, že sa funkcie „nikdy“ nevzdá.

Zhrnuté a podčiarknuté sú dve hlavné veci – prvou je, že na existencii Úradu špeciálnej prokuratúry demokracia ani právny štát nestojí a ani nepadá. Ani charakter či už uneseného alebo neuneseného štátu. Druhou, že keď neprekážalo, že kvôli D. Lipšicovi sa menil zákon, aby špeciálnym prokurátorom bol, nemôže prekážať, keď sa mení zákon, aby ním nebol. Z vecného hľadiska.

Politicky je situácia zaujímavejšia, keďže ide o hlavný a priamy stret mimovládnych strán s vládnou koalíciou, ktorá má k dispozícii iba krehkú väčšinu poslancov. Protesty v uliciach sú pre každú vládu nepríjemné, ale aj o osude špeciálnej prokuratúry sa rozhodne tam, kde sa rozhodnúť má – v parlamente. A nie rečami, ale hlasovaním.

Inými slovami, pôjde o súboj politickej taktiky a stratégie vládnej koalície a mimovládnych strán. Jedna aj druhá strana má pritom viacero možností, ktoré vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku a ktoré možno aj kombinovať. Ide teda o to, ako a kedy sa o osude špeciálnej prokuratúry rozhodne. Kibicov je dostatok, ale rozhodujúce budú nateraz politické dohody a hlasovanie.