Tragédia, ktorá vo štvrtok postihla Českú republiku, má nebývalé rozmery. Masaker na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, pri ktorom doteraz prišlo o život 14 ľudí a viac ako dve desiatky bolo zranených, vykonal študent fakulty. Jeho meno nie je podstatné, pričom možno súhlasiť s tým, že argumenty proti jeho zverejneniu sú silnejšie a vážnejšie ako tie opačné.

Tragédia zasiahla takpovediac celý svet, na čo poukazujú kondolencie z jednotlivých kútov sveta, nielen Európy. Treba tak oceniť aj rýchle a správne reakcie troch najvyšších ústavných reprezentantov – prezidentky, predsedu parlamentu a premiéra – ktorí zároveň ponúkli Česku aj všestrannú pomoc. Nielen, ale najmä ich, keďže reprezentujú celé Slovensko.

Ako vždy po takejto tragédii sa vynára celý rad otázok – oprávnených aj zbytočných – na ktoré však nateraz a vzhľadom na krátkosť času neexistujú odpovede. Tie prídu až po dôkladnej analýze udalostí nielen tohto hrozného činu, ale aj tých, ktoré mu predchádzali. Aj preto je zbytočné ich teraz klásť, lebo možno o nich iba špekulovať, nie relevantne odpovedať.

Tragédia sa odohrala príliš blízko Slovenska na to, aby to nechalo príslušné orgány ľahostajnými. Takže je potrebné s vervou sa pustiť do oprášenia a prehodnocovania špeciálnych opatrení, ktoré, prirodzene, existujú, ale sú zrejme zastaralé. Treba sa totiž aspoň snažiť pripraviť na podobné situácie, aj keď zabrániť sa im vždy nepodarí a ani nedá.

Česko smúti a Slovensko smúti a súcití s ním azda najviac, keďže sme zostali aj navzdory zániku spoločného štátu úzko prepojení. Nielen spoločnou históriou, ale najmä rôznymi osobnými väzbami a veľmi zrozumiteľným jazykom. Vrátane toho, že na českých vysokých školách – aj na Filozofickej fakulte UK – študuje aj mnoho slovenských detí. Aj oficiálne zostávame spojení v Európskej únii, NATO a ďalších medzinárodných zoskupeniach, pričom azda najbližším je Vyšehradská štvorka. Možno by neuškodilo uvažovať tiež o tom, či v sobotu, na kedy česká vláda vyhlásila štátny smútok, by nemalo aj Slovensko spustiť štátne vlajky na pol žrde. Podobne, ako to vláda napríklad urobila v súvislosti s tragickou nehodou lietadla s poľským prezidentom L. Kaczyńskim. Alebo v súvislosti s úmrtím pápeža Jána Pavla II., kedy boli vlajky taktiež spustené na pol žrde.

V takýchto chvíľach, nie je dôležitý hnev, strach, zvedavosť či iné emócie, ale reálne kroky, medzi nimi aj alebo najmä vyjadrenie úcty, pomoci a solidarity. Svet stále môže byť lepší a ľudia šťastnejší, hoci to tak v ňom momentálne nevyzerá. Presvedčiť o tom pozostalých nie je možné, ale vyjadriť im sústrasť a solidaritu nanajvýš potrebné.