Aktuálny spor medzi prezidentom a parlamentom, do ktorého je zainteresovaná aj vláda, je sporom o právomoc hlavy štátu udeľovať vyznamenania. Rozlúsknuť ho má Ústavný súd a to je fajn.

Už dnes je totiž tento spor predmetom vášnivých debát, pri ktorých však zväčša uniká samotná podstata veci. Je úplne normálne, keď štátne vyznamenania udeľuje výlučne hlava štátu, keďže reprezentuje Slovensko „navonok i dovnútra.“ Nenormálne je skôr to, keď túto právomoc má povolené zneužívať, presnejšie, keď si adeptov na vyznamenanie môže sám navrhnúť, schváliť a aj im ho udeliť. Isto, navrhnúť udeliť štátne vyznamenanie môžu aj iní, ale prezident návrhy z inej, ako vlastnej hlavy, nemusí akceptovať. Pričom platí, že to, čo môže byť zneužité, zneužité skôr či neskôr aj bude.

Faktom je, že ak pri okrúhlom, 25. výročí vzniku SR, prezident A. Kiska nikomu neudelil Rad A. Hlinku, ktorý sa udeľuje za zásluhy o vznik SR, je to prinajmenej zvláštne. Aj preto, lebo adeptov je predsa ešte dosť – nikto iný sa totiž nezaslúžil o vznik SR tak nespochybniteľne, očividne a rukolapne, ako bývalí federálni poslanci, ktorí odhlasovali zánik spoločného štátu.

Je pritom naozaj zaujímavé, že napriek doteraz štyrom zvoleným (M. Kováč, R. Schuster, I. Gašparovič, A. Kiska) a dvom nezvoleným (V. Mečiar, M. Dzurinda) prezidentom, vypukol spor o udeľovanie vyznamenaní až pri príležitosti 24. výročia vzniku SR. Teda po 9. januári 2017, kedy ich A. Kiska udeľoval a udelil.

Ak teda dnes premiér R. Fico argumentuje na podporu zákona o štátnych cenách tým, že „nie je možné, aby pri dvadsiatom piatom výročí prvého januára prezident dával štátne vyznamenania ľuďom, ktorí stáli proti Slovenskej republike“ a že „nemôže byť vyznamenaný štátnym vyznamenaním človek, ktorý hovorí o tom, že slovenský jazyk je zbastardený jazyk,“ je to taký zlý argument, že argumentom v akejkoľvek debate ani nemôže byť. Stačí si totiž pripomenúť, že návrh zákona o štátnej cene bol predložený do parlamentu už v máji 2017. Teda tak ďaleko pred tohtoročným udeľovaním vyznamenaní, že to nemôže nijako spolu a vecne súvisieť.

Naopak, aspoň pomocným argumentom by mohlo byť to, že za zákon o štátnych cenách hlasovali aj takí ústavní experti a právnici akými sú poslanci R. Madej, P. Kresák, M. Číž, G. Gál, A. Danko či M. Glváč, ale aj – dnes už ústavná sudkyňa – J. Laššáková.

Ústavný súd teraz čaká úloha vyriešiť kolíziu medzi štátnymi vyznamenaniami a štátnymi cenami, pričom kľúčovým výrazom nie je vyznamenanie ani cena. V konečnom dôsledku aj o tom, či v mene štátu môže ocenenia udeľovať ktokoľvek, o kom si to parlament zmyslí, keďže súčasnou trojkou – prezident, parlament a vláda – sa výpočet „udeľovačov“ ani cien nemusí v budúcnosti skončiť.

Povedané jednou vetou: v tejto kolízii nejde ani tak o vyznamenania a ceny, ako ide o spôsoby štátu a v štáte.