Nevedno presne, kto všetko radí predsedovi parlamentu, ale neradí mu veru dobre.

Predseda parlamentu A. Danko je nespokojný s rozhodnutím ústavnoprávneho výboru v súvislosti s voľbou kandidátov na funkciu ústavných sudcov. Nepáči sa mu, že k uchádzačovi na funkciu sudcu ústavného súdu R. Ficovi výbor neodhlasoval – ľudovo povedané – ani také ani makové stanovisko, ale dve hlasovania sa skončili patom. Ani jeden z oboch návrhov totiž nezískal podporu väčšiny poslancov výboru.

Tzv. vinníkom je podľa predsedu parlamentu poslanec P. Kresák, keďže sa hlasovania nezúčastnil a výbor má bez neho párny počet poslancov. P. Kresák sa uchádza o post ústavného sudcu a v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu sa rozhodol nezúčastniť na hlasovaní, presne tak, ako sa R. Fico – taktiež v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu ¬– rozhodol nezúčastniť na hlasovaní o uchádzačoch v pléne.

Faktom je, že P. Kresák sa mohol verejného hlasovania vo výbore zúčastniť, ale aby zostala zachovaná ústavná rovnosť podmienok, musel by pri sa pri všetkých uchádzačoch, aj o sebe samom, hlasovania zdržať. Aj v takom prípade by bola rovnosť podmienok zachovaná. Inými slovami, aj keby sa P. Kresák hlasovania zúčastnil, neskončilo by sa inak, ako sa skončilo. Teda remízou. Pričom platí, že aj to je riadny výsledok hlasovania výboru – poslanci, vrátane hlasovania, vykonávajú mandát slobodne, a nie na príkaz niekoho. A. Danko to predsa dobre vie, veď aj jemu Ústava takéto právo zaručuje.

Odhliadnuc od toho, že stanovisko výboru – nech je akékoľvek, teda kladné, záporné alebo patové – nie je pre parlament záväzné a poslanci ho v pléne môžu prelomiť alebo aj úplne zmeniť. Inými slovami a na rozdiel od výboru: 148 poslancov (mínus uchádzači R. Fico a P. Kresák) nemá právo uchádzačov vypočúvať, ale má právo o nich rozhodnúť. Ešte inak: ak výbor nedokázal o uchádzačovi rozhodnúť, že spĺňa, ale tiež, že nespĺňa ústavné podmienky, rozhodne o tom plénum. Ak výbor rozhodol, že niektorý uchádzač podmienky spĺňa, plénum môže rozhodnúť inak. A naopak. Samozrejme, parlament by tak mal urobiť v súlade, a nie v rozpore s Ústavou.

Hlavné brzdy a protiváhy rozhodnutia parlamentu sú v tomto prípade dve: prvou je prezident, ktorý má povinnosť taktiež pri rozhodovaní o tom, koho vymenuje do funkcie posudzovať, či ten-ktorý kandidát zvolený v parlamente, spĺňa ústavné požiadavky. Druhou je Ústavný súd, na ktorý sa môžu so sťažnosťou obrátiť nezvolení uchádzači v prípade, ak parlament posunie prezidentovi aj kandidáta, ktorý tieto podmienky nespĺňa. Je ich viac ako dosť, sú najmenej 15 rokov činní v právnickom povolaní a riziko, že tak urobia, je naozaj veľké.
Toto všetko, ale aj mnohé iné, by malo udržať rozhodovanie parlamentu pri voľbe kandidátov na funkciu ústavných sudcov v medziach Ústavy a ústavnosti.