Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vláda má problém a to bez ohľadu na to, či požiada parlament o vyslovenie dôvery alebo nie, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Je nepochybné, že vláde sa vládne pohodlnejšie s podporou 79 ako 76 poslancov, čo je minimum na to, aby vôbec dokázala presadiť návrhy zákonov v parlamente. Kde neexistuje súhlas najmenej 76 poslancov, nemožno ani len otvoriť schôdzu parlamentu, teda ani schváliť jej program či návrhy zákonov. Aj na to, aby mohol byť zákon schválený najmenším počtom poslancov – 39 – je totiž potrebné, aby bol parlament najskôr uznášaniaschopný. A to zabezpečuje súhlas najmenej 76 poslancov.
Samozrejme, mať ich k dispozícii iba toľko, prípadne ich nemať, je pre vládu už značná oštara. Musí sa s poslancami dohadovať či rovno hádať o tom, ako zabezpečiť priechodnosť svojich návrhov v parlamente, bez ktorých vládnuť nemôže a v podstate ani nesmie. Tak ako je tomu aj pri návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok.
Je faktom, že vládna koalícia sa stenčila a má k dispozícii už len 76 poslancov. Namiesto 79, s ktorými začínala v minulom roku svoju púť. Rovnako je faktom, že R. Huliak a spol. sa učia robiť politiku veľmi rýchlo a už dokázali zablokovať rokovanie parlamentu. Čo dokážu v súvislosti s rokovaním o návrhu štátneho rozpočtu nevedno, napokon, možno sa situácia vyrieši ešte predtým a oni sa vrátia späť do vládneho košiara. Inými slovami, záleží najmä od premiéra R. Fica ako si so situáciou poradí. Zdá sa totiž, že ide o odlišný prípad, ako keď pred rokmi A. Danko vypovedal Koaličnú zmluvu, z čoho bolo však viac zábavy ako starosti. Dnes sa zdá, že je to naopak a zdanie v tomto prípade neklame.
Aj preto sa už vyrojili úvahy o možnom spojení hlasovania parlamentu o prijatí návrhu zákona o štátnom rozpočte s hlasovaním o vyslovení dôvery vláde. Je to ústavný nástroj, ktorý má vláda k dispozícii, ale používa ho iba v nevyhnutnom prípade – keď má už naozaj problém. Praktický, nie teoretický. Isto, nie vždy ho aj za použitia tohto inštrumentu vyrieši – príkladom je pád vlády I. Radičovej, ktorá o dôveru požiadala, ale ju nedostala – ale ako pokus na udržanie moci to nie je zlé riešenie. Ak sa vydarí.
Faktom je, že požiadať parlament o vyslovenie dôvery či už formou spojenia hlasovania alebo osobitne, nemôže samotný premiér, ale iba a len vláda. Premiér to môže navrhnúť, ale vláda to musí schváliť. K poznámke pod čiarou patrí, že isté je iba jedno – vláda má problém a to bez ohľadu na to, či požiada parlament o vyslovenie dôvery alebo nie. Naopak, isté vôbec nie je, či ide o dobrú alebo zlú správu.
Samozrejme, mať ich k dispozícii iba toľko, prípadne ich nemať, je pre vládu už značná oštara. Musí sa s poslancami dohadovať či rovno hádať o tom, ako zabezpečiť priechodnosť svojich návrhov v parlamente, bez ktorých vládnuť nemôže a v podstate ani nesmie. Tak ako je tomu aj pri návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok.
Je faktom, že vládna koalícia sa stenčila a má k dispozícii už len 76 poslancov. Namiesto 79, s ktorými začínala v minulom roku svoju púť. Rovnako je faktom, že R. Huliak a spol. sa učia robiť politiku veľmi rýchlo a už dokázali zablokovať rokovanie parlamentu. Čo dokážu v súvislosti s rokovaním o návrhu štátneho rozpočtu nevedno, napokon, možno sa situácia vyrieši ešte predtým a oni sa vrátia späť do vládneho košiara. Inými slovami, záleží najmä od premiéra R. Fica ako si so situáciou poradí. Zdá sa totiž, že ide o odlišný prípad, ako keď pred rokmi A. Danko vypovedal Koaličnú zmluvu, z čoho bolo však viac zábavy ako starosti. Dnes sa zdá, že je to naopak a zdanie v tomto prípade neklame.
Aj preto sa už vyrojili úvahy o možnom spojení hlasovania parlamentu o prijatí návrhu zákona o štátnom rozpočte s hlasovaním o vyslovení dôvery vláde. Je to ústavný nástroj, ktorý má vláda k dispozícii, ale používa ho iba v nevyhnutnom prípade – keď má už naozaj problém. Praktický, nie teoretický. Isto, nie vždy ho aj za použitia tohto inštrumentu vyrieši – príkladom je pád vlády I. Radičovej, ktorá o dôveru požiadala, ale ju nedostala – ale ako pokus na udržanie moci to nie je zlé riešenie. Ak sa vydarí.
Faktom je, že požiadať parlament o vyslovenie dôvery či už formou spojenia hlasovania alebo osobitne, nemôže samotný premiér, ale iba a len vláda. Premiér to môže navrhnúť, ale vláda to musí schváliť. K poznámke pod čiarou patrí, že isté je iba jedno – vláda má problém a to bez ohľadu na to, či požiada parlament o vyslovenie dôvery alebo nie. Naopak, isté vôbec nie je, či ide o dobrú alebo zlú správu.
