Dohoda ústavných činiteľov

Aj do roku 2017 vstúpilo Slovensko s neúplným počtom sudcov Ústavného súdu. Teda s porušením Ústavy, keďže podľa nej má súd 13, a nie iba 10 sudcov.
Ústavnému súdu chýbajú dvaja sudcovia od polovice roka 2014 a ďalší už zhruba rok. Parlament, prezident aj súd sa ocitli vo vlastných zákopoch a avizujú, že z nich vyjdú až potom, ako im Benátska komisia vysvetlí, čo a ako majú v danej situácii robiť. Zatiaľ sa všetci dušujú, že jej rozhodnutie budú rešpektovať, ale treba vyčkať, či to tak aj naozaj bude. Situácia totiž dospela do takého štádia, že v tomto súboji - aj vzhľadom na množstvo predchádzajúcich vyjadrení - jednoducho musí niekto prehrať.
Napokon, prehralo už Slovensko ako celok, keďže si nevie, nechce alebo nedokáže vyriešiť vlastný problém a hlava štátu oficiálne žiada o pomoc uvedenú komisiu. Pričom nejde ani tak o ústavný, ako „iba“ politický problém. Medzi vládnou koalíciou a prezidentom, do ktorého opakovane vstúpil viacerými rozhodnutiami Ústavný súd. Teda rýdzo slovenská záležitosť.
Navyše, spoliehať sa na Benátsku komisiu v tejto situácii je nenáležité. Aj preto, lebo možno oprávnene predpokladať, že jej odporúčanie sa bude týkať budúcnosti, nie prítomnosti. Podobne, ako by tomu bolo pri uvažovanej zmene Ústavy. – aj tá by platila do budúcnosti, nie spätne.
Dohoda uzatvorená medzi koalíciou a prezidentom v tejto súvislosti je s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, minulosťou. Podľa koalície spočívala v tom, že prezident by vymenoval chýbajúcich sudcov z už navrhnutých kandidátov a koalícia by zase presadila také zmeny v Ústave, podľa ktorých by aj hlava štátu dostala právo navrhovať parlamentu vlastných nominantov na post ústavných sudcov. Kandidáti, zvolení parlamentom by následne už iba skladali do rúk prezidenta sľub.
To by bolo pre prezidenta – ale tiež rozdelenie moci v krajine z hľadiska ich vyváženosti a vzájomnej kontroly – značne zlé riešenie. Úloha priamo voleného prezidenta by bola zdegradovaná na obyčajného vykonávateľa vôle parlamentu, pričom poslancov nemožno nijako prinútiť, aby za kandidátov zvolili aj prezidentových nominantov. Andrej Kiska by mal preto vysvetliť, prečo na takúto dohodu pristúpil. A prečo ju potom nedodržal, keď s ňou súhlasil.
Aj prezident má právo na zmenu názoru. Nemal by však mlčať, keď je ďalšími ústavnými činiteľmi verejne obvinený z porušovania dohody.