Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
J. Hrabko komentuje témy politického diskurzu.
Autor Juraj Hrabko
Jednou z prvých politických tém roka 2019 boli úvahy o zavedení povinnej vojenskej služby. Na svetlo politického sveta ich vyniesol hneď v úvode tohto roka predseda SNS Andrej Danko a následne potvrdil minister obrany P. Gajdoš (SNS).
„Nešťastím bolo aj zrušenie povinnej základnej vojenskej služby. Asi prichádza čas a budeme sa musieť o tom baviť, že tri mesiace 18-ročnému chlapcovi na vojne pomôžu,“ vyhlásil pre TA SR predseda SNS. A okamžite sa tak spustila lavína vyjadrení iných politických strán, médií, odborníkov i laikov.
Z hľadiska robenia politiky boli zaujímavé vyjadrenia mimovládnych strán, SaS a OĽaNO, ktoré sa snažia po budúcich parlamentných voľbách dostať k moci. Na tom, samozrejme, nie je nič zlé, možno iba podotknúť, že na to, aby sa ich sen splnil, potrebujú najmä a hlavne získať dostatočný počet voličov. Tých, ktorých majú dnes, na vládnutie nestačia, stačia – ak vôbec – iba ak na mnohovrstevnú farebnú koalíciu, ktorá sa môže rozplynúť hneď pri prvom politickom mračne.
Na udičku nahodenú predsedom SNS sa obidve uvedené strany chytili a zareagovali možno aj vecne, rozhodne však nie politicky, teda tak, aby im to mohlo priniesť aspoň zopár ďalších voličov. Možno to povedať po lopate: z politického hľadiska bolo isto lepšie návrh SNS vziať akoby vážne a začať upozorňovať mladých voličov, že ich SNS mieni poslať na povinnú vojenskú službu a na všetko ostatné, čo s ňou súvisí. Inými slovami, kým SNS touto témou mohla udržať starších voličov, mimovládne strany ňou mohli získať mladších. Mohli to politicky robiť pozitívne alebo negatívne, ale nerobili tak vôbec. Zakopali tému pod zem, namiesto toho, aby s ňou politicky pracovali a využili.
Opačným prípadom je vyhlásenie predsedu SaS Richarda Sulíka, že ak sa dostane k moci, zruší vlaky aj obedy pre školákov zadarmo. „Tie vlaky nie sú zadarmo. Len tretina dôchodcov a študentov sa k tomu bezplatnému vlaku dostane, lebo sa vyčerpajú kontingenty. Je to populistické a lacné kupovanie si voličov,“ dodal pre TA SR aj v súvislosti s obedmi pre školákov.
To takmer okamžite odmietla nielen vládna strana Smer-SD, ale aj mimovládna Sme rodina-Boris Kollár, potencionálny koaličný partner SaS i OĽaNO. Pričom možno konštatovať, že najmä vládna strana s témou rušenia vlakov a obedov zadarmo bude politicky pracovať až do volieb a z predsedu SaS bude vyrábať politického satana a šarlatána. Jednoducho nedovolí, aby bola téma zakopaná pod zem, ale bude ju ďalej politicky využívať a pracovať s ňou. A aj keď má R. Sulík vecne pravdu, keďže zadarmo nie je naozaj nič, ďalších voličov tým s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, tiež nezíska.
V politike je to už tak, že vhodnú príležitosť treba chopiť za pačesy. Obzvlášť, keď tému nadhodí politický súper. Komu sa to darí viac, ten vyhráva a moc získava. V demokracii to tak vždy bolo, je, aj bude. Rátajú sa v nej totiž hlasy voličov, nie počet klepaní prstom na čelo.
„Nešťastím bolo aj zrušenie povinnej základnej vojenskej služby. Asi prichádza čas a budeme sa musieť o tom baviť, že tri mesiace 18-ročnému chlapcovi na vojne pomôžu,“ vyhlásil pre TA SR predseda SNS. A okamžite sa tak spustila lavína vyjadrení iných politických strán, médií, odborníkov i laikov.
Z hľadiska robenia politiky boli zaujímavé vyjadrenia mimovládnych strán, SaS a OĽaNO, ktoré sa snažia po budúcich parlamentných voľbách dostať k moci. Na tom, samozrejme, nie je nič zlé, možno iba podotknúť, že na to, aby sa ich sen splnil, potrebujú najmä a hlavne získať dostatočný počet voličov. Tých, ktorých majú dnes, na vládnutie nestačia, stačia – ak vôbec – iba ak na mnohovrstevnú farebnú koalíciu, ktorá sa môže rozplynúť hneď pri prvom politickom mračne.
Na udičku nahodenú predsedom SNS sa obidve uvedené strany chytili a zareagovali možno aj vecne, rozhodne však nie politicky, teda tak, aby im to mohlo priniesť aspoň zopár ďalších voličov. Možno to povedať po lopate: z politického hľadiska bolo isto lepšie návrh SNS vziať akoby vážne a začať upozorňovať mladých voličov, že ich SNS mieni poslať na povinnú vojenskú službu a na všetko ostatné, čo s ňou súvisí. Inými slovami, kým SNS touto témou mohla udržať starších voličov, mimovládne strany ňou mohli získať mladších. Mohli to politicky robiť pozitívne alebo negatívne, ale nerobili tak vôbec. Zakopali tému pod zem, namiesto toho, aby s ňou politicky pracovali a využili.
Opačným prípadom je vyhlásenie predsedu SaS Richarda Sulíka, že ak sa dostane k moci, zruší vlaky aj obedy pre školákov zadarmo. „Tie vlaky nie sú zadarmo. Len tretina dôchodcov a študentov sa k tomu bezplatnému vlaku dostane, lebo sa vyčerpajú kontingenty. Je to populistické a lacné kupovanie si voličov,“ dodal pre TA SR aj v súvislosti s obedmi pre školákov.
To takmer okamžite odmietla nielen vládna strana Smer-SD, ale aj mimovládna Sme rodina-Boris Kollár, potencionálny koaličný partner SaS i OĽaNO. Pričom možno konštatovať, že najmä vládna strana s témou rušenia vlakov a obedov zadarmo bude politicky pracovať až do volieb a z predsedu SaS bude vyrábať politického satana a šarlatána. Jednoducho nedovolí, aby bola téma zakopaná pod zem, ale bude ju ďalej politicky využívať a pracovať s ňou. A aj keď má R. Sulík vecne pravdu, keďže zadarmo nie je naozaj nič, ďalších voličov tým s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, tiež nezíska.
V politike je to už tak, že vhodnú príležitosť treba chopiť za pačesy. Obzvlášť, keď tému nadhodí politický súper. Komu sa to darí viac, ten vyhráva a moc získava. V demokracii to tak vždy bolo, je, aj bude. Rátajú sa v nej totiž hlasy voličov, nie počet klepaní prstom na čelo.
