Bratislava 9. januára (Teraz.sk) - Osobne si myslím, že na vznik pôvodných slovenských muzikálov máme kvalitné autorské zázemie. Naše autorské diela sú mnohokrát kvalitnejšie ako niektoré zahraničné tituly. Myslím si, že divadlo má otvárať dvere novým autorským a realizačným tímom a má ponúkať pôvodnú tvorbu, ktorá je bez zbytočných príkras naozaj veľmi kvalitná. Uviedla pre Teraz.sk generálna riaditeľka divadla Nová scéna Ingrid Fašiangová.

Na pozíciu generálnej riaditeľky divadla Nová scéna ste nastúpili v auguste 2015. V akej kondícii ste prebrali divadlo a čo ste urobili ako prvé?
Divadlo som prebrala v pomerne dramatickom stave, pretože bolo vo vysokej finančnej strate. Zistila som, že na niektoré projekty už viazané zmluvami chýbajú financie. Takže som musela na dané už pripravené projekty zabezpečiť finančné prostriedky, a tým pádom deficit peňazí ešte vzrástol. Na Novú scénu som sa vrátila po 22 rokoch a trocha ma prekvapilo, že tu zastal čas. Predovšetkým čo sa týka technického stavu budovy, hoci chápem, že jej rekonštrukcia je naozaj veľmi komplikovaná, keďže budova nie je vo vlastníctve divadla, ale patrí mestskej časti Staré mesto. Týka sa to aj rôznych technológií v rámci prevádzky divadelnej scény. Práve preto bolo veľmi zložité nastaviť systém fungovania tak, aby sme daný stav dávali postupne do poriadku, no aby sme aj zároveň ušetrili finančné prostriedky. Napokon to najpodstatnejšie bolo vrátiť divákov naspäť do hľadiska.

Ako po troch rokoch pôsobenia v tejto pozícii hodnotíte rok 2018?
Z roka na rok máme na všetkých frontoch stúpajúcu tendenciu, veci sa postupne zlepšujú. Najprv sme si upratali finančný deficit a dostali sme sa na nulu, aby sme sa mohli odraziť a začať realizovať atraktívne projekty nielen z našich peňažných zdrojov a aby sme celkovo prežili. Rok 2018 bol pozitívny aj z toho hľadiska, že sme dokázali postupne budovať technické zázemie – javisko, ktoré bolo už naozaj v havarijnom stave, čiastočne sme dobudovali svetelný park aj s novým svetelným pultom, pracujeme na obnove zvukovej aparatúry.

Rok 2018 hodnotíte ako úspešný. Môžete nám predstaviť pripravované tituly na rok 2019?
Ostatný rok máme v divadle ako posilu dramaturga Svetozára Sprušanského. Režijne pripravil náš ostatný veľmi úspešný muzikál Mama mia, ktorí diváci veľmi radi zhliadnu aj viackrát, pretože ide o oddychové predstavenie plné výbornej hudby, skvelých protagonistov, s vynikajúcimi slovenskými textami Martina Sarvaša a výbornou choreografiou Silvii Belákovej. Dramaturg Sprušanský prišiel aj s nápadom dramatizácie románu Jane Austenovej Rozum a cit, ktorú doteraz v rámci svetových scén ešte nikto neuviedol. Premiéra je 16. januára. V inscenácii sa okrem pár hosťujúcich umelcov predstaví celá plejáda našich mladých interných hercov, ktorí nás presvedčia aj o svojich činoherných kvalitách. Réžie sa ujal úspešný český režisér Mikoláš Tyc.

Teraz ste vykreslili technický stav, prevádzku divadla. Využívate popri týchto organizačných veciach aj vašu dlhoročnú prax a bohaté skúsenosti dramaturgičky?
Do funkcie generálnej riaditeľky divadla Nová scéna som bola menovaná a považovala som to za veľkú osobnú výzvu. Už iba preto, že s týmto divadlom som veľmi úzko spätá. Od detstva sú mojou vášňou divadlo, hudba a tanec. Tanečné umenie je mi blízke aj vďaka otcovi, ktorý bol veľmi známy a úspešný tanečný choreograf.Štúdium na VŠMU som končila diplomovou prácou o našom divadle s názvom Nová scéna v boji o pôvodný slovenský muzikál. Rozoberala som v nej sedemdesiate roky minulého storočia, čo bolo super obdobie, pretože tu vtedy všetko fungovalo, divadlo malo vynikajúci archív pre čerpanie materiálu, pôsobila tu výborná partia umelcov, divadlo malo orchester, zbor aj balet. Aj svoj študijný pobyt som vlastne prežila v tomto divadle. Vždy som inklinovala k hudobno-dramatickému žánru,či to už bolo počas môjho pôsobenia v Istropolise, alebo aj na súkromnej báze. Takže vďaka tomu všetkému mám priame kontakty na vlastníkov zahraničných licencií úspešných muzikálov, ako dramaturgička už roky sledujem, kde sa čo v Európe i vo svete realizuje a čo je v našich podmienkach možné urobiť, prezentovať divákom.

Pre Novú scénu bola aj v tých spomínaných sedemdesiatych rokoch minulého storočia vlajkovým žánrom opereta. Ako sa vám ju podarilo vrátiť späť?
Na Novú scénu som prišla prvý raz pracovať práve pred 22 rokmi, vtedy práve pán Zdeněk Macháček pripravoval Hrnčiarsky bál a ja som sa stala výkonným dramaturgom tejto inscenácie. Pôsobila som v období, kedy bol riaditeľom Dušan Jariabek. Počas pôsobenia Mareka Ťapáka došlo žial k likvidácii operetného žánru, bol zrušený orchester, spevácky zbor aj balet. Návratom na Novú scénu som vstúpila do pripravovanej jubilejnej 70-tej sezóny, mojou výzvou bolo vrátiť operetu späť. Naozaj to bolo veľmi zložité, pretože bez všetkých spomínaných zložiek to nie je takmer možné. Podarilo sa nám dohodnúť spoluprácu so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu (RTVS). Realizovali sme Veselú vdovu, ktorý režijne zastrešil mladý, talentovaný Peter Oravec spolu s choreografom Lacom Cmorejom. Oni dvaja to poňali takpovediac nadčasovo a zároveň nerobili žiadny prvoplánový posun v zmysle násilnej aktualizácie, alebo modernizácie. Ich prácu prijali s nadšením aj veľkí operetní zástancovia, či kritici. Samozrejme, že je to v rámci prevádzky veľmi náročné. Spevácky zbor a tanečníkov sme angažovali z externého prostredia. Napokon v operetnom žánri už nemáme toľko protagonistov, aby sme to pokryli. Veľmi milé preto je je, že naše pozvanie na účinkovanie ako hostia prijali Adriana Kohútková, Miro Dvorský čím dali zároveň najavo, že operetu je potrebné vrátiť späť. Dokonca Miro Dvorský sa vyjadril, že bude sám bojovať o ďalší operetný titul, pretože sám v operete začínal. Zrušenie operety bolo teda naozaj trestuhodné, sme šťastný, že sa nám ju podarilo vrátiť spať, pretože mnohé operetné diela sú skutočne hudobné klenoty.

Medzi rečou sme už stihli spomenúť aj pôvodný slovenský muzikál. V ostatnom období mám pocit, akoby bol zaznávaný. Alebo sa mýlim? Ako je na tom aktuálne v jeho prípade Nová scéna?
Osobne si myslím, že na vznik pôvodných slovenských muzikálov máme kvalitné autorské zázemie. Naše autorské diela sú mnohokrát kvalitnejšie ako niektoré zahraničné tituly. Myslím si, že divadlo má otvárať dvere novým autorským a realizačným tímom a má ponúkať pôvodnú tvorbu, ktorá je bez zbytočných príkras naozaj veľmi kvalitná. Ak siahnem opäť do histórie, tak pred 22 rokmi nám vtedajší riaditeľ Dušan Jarjabek umožnil realizovať experiment – výborný projekt Ľuba Horňáka a Jožka Urbana Kráľ Dávid. Vtedy sa mi sem podarilo pritiahnuť čerstvého absolventa VŠMU režiséra Doda Gombára a Mareka Holého ako talentovaného a perspektívneho scénografa. Tak dostali priestor ľudia, ktorí dovtedy na profesionálnej scéne nepracovali. Projekt bol napokon veľmi úspešný. Spomínaní umelci sú však dnes oveľa viac známi v susednom Česku, kde dostávajú oveľa viac príležitosti. Práve preto sa veľmi teším, že aktuálne ideme s Ľubom Horňákom a Dodom Gombárom do ďalšieho pôvodného slovenského muzikálu Mária Terézia – Posledná milosť.

Veľkolepý návrat?
Takže je to prakticky návrat režiséra Gombára po 20 rokoch čo sa pôvodnej tvorby týka. S Ľubom Horňákom sme v nedávnych rokoch robili veľmi úspešné muzikály Mata Hari a Madamme de Pompadour v réžii Martina Kákoša, ktoré zaznamenali medzinárodné úspechy v Južnej Kórei, kde sme získali ocenenia za obe inscenácie a Sisa Sklovská získala v oboch prípadoch cenu za najlepśí ženský výkon a Ján Mistrík za vedľajšiu mužskú postavu. V septembri minulého roka sme mali úspešnú premiéru muzikálu Rasputin z autorskej dielne Jána Ďurovčíka, Henricha Leška a Jána Štrassera.

Podľa čoho si vyberáte aj v zmysle profesionálnych skúseností dramaturgičky tituly zo zahraničia a ako sa vám darí na ne získavať financie?
Samozrejme, že finančne je to veľmi náročné. Ďalšiu podstatnú úlohu v nákladoch zohráva aj živý orchester. Je to kvalitnejšie, príťažlivejšie než ako by sme mali hudbu púšťať z hudobných nosičov. Ak je orchester v pozadí, výsledok na scéne pôsobí kompaktnejšie. Živý orchester stmeľuje, pôsobí to profesionálne. Veľmi úspešný bol napríklad autorský projekt Janka Ledeckého Iago, ktorý režíroval Američan Robert Johanson (zároveň spoluautor libreta) Muzikál sme realizovali v spolupráci s pražským divadlom Hybernia, pretože sme v podstate identické javiská. Je to v podstate tá istá inscenácia, len u nás sme to robili so slovenským obsadením. Po roku sme to zapožičali do Prahy, kde je to zas logicky s českým obsadením. Živý orchester v našom divadle však tomu dáva kvalitatívne vyšší rozmer.

Foto: archív IF

A samotné získavanie licencií?
Prvý projekt po mojom nástupe bol muzikál Mačky. Naozaj som veľmi rada, že sa nám ho podarilo získať, pretože v rámci svetového muzikálového portfólia patrí dlhé roky k tým najúspešnejším. Na Slovensku máme navyše veľmi šikovných tanečníkov, ktorí dokonca doteraz ani nevedeli, že aj veľmi dobre spievajú. V podstate sme to z nich aj vydolovali počas náročného skúšobného obdobia. Veľkou prednosťou, ktorá dodáva naozaj muzikálu na atraktívnosti je aj to, že títo tanečníci spievajú naživo. Naozaj je to veľmi náročné zvládnuť oboje, no robia to perfektne. Vôbec sa nemáme za čo hanbiť. Dokonca našu produkciu zhliadli ľudia, ktorí videli aj predstavenie na Brodway a s nadšením povedali, že naše prevedenie patrí vo svete k tým najlepším. Vyberať tituly spomedzi zahraničných licencií nie je až taký veľký problém. Pri ich realizácii však ale zisťujeme, že v niektorých prípadoch na to u nás nemáme zodpovedajúcich protagonistov.

Napríklad?
Do vienka som zdedila muzikál Bedári a hoci titul patrí súkromne k mojim srdcovým dielam, nepriniesla by som ho, pretože viem, že na Slovensku nemámevhodných protagonistov na titulné postavy. Napriek tomu bojujeme a chceme Les Miserables dotiahnuť do úspešného konca. Premiéru máme posunutú na september 2019. A verím, že sa nám to podarí. Najväčší problém je s obsadením titulnej postavy. Českých spevákov a hercov nemôžeme celkom akceptovať, nakoľko spievanie bude v slovenčine a podaktorí s tým majú problém.

Keď už hovoríte o problémoch s obsadením postáv, nechýba vám u nás silná stredná generácia hercov? V tomto prípade tých, ktorí by bez problémov zvládali muzikál...
Práve tento fakt ma veľmi zarazil. Máme takmer samých mladých hercov, ktorí boli prijatí počas predchádzajúceho obdobia. Prakticky čerství absolventi konzervatória. Možno je to pre nich aj nevýhoda, pretože neprešli tvrdou cestou mimobratislavských divadiel, či posobenia na voľnej nohe. Niektorým to pozdvihlo ich herecké ego, no s odstupom času nedám na nich dopustiť, pretože ide o veľmi talentovaných hercov. A pre nich je pôsobenie na Novej scéne istým sposobom hnací motor. Takže ako rovesníci medzi sebou súperia a pracujú na sebe. Potom tu máme generáciu skutočných bardov, napríklad Karol Čálik, ktorý na Novej scéne prežil celý svoj profesionálny život. Stredná generácia sa nám naozaj vytratila a preto sa ju snažíme zatiaľ získavať z externého prostredia, pokiaľ sa nám nepodarí dostať ich aj do interného stavu, aby sme si tak posilnili súbor.