Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ak základné parlamentné procesy nepozná predseda PS M. Šimečka, môže to byť úsmevné, ale ak ich nepozná podpredseda parlamentu M. Šimečka, môže to byť tragické, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Opätovné spackanie odvolávania ministerky kultúry, ale tiež požiadavka Progresívneho Slovenska na premiéra R. Fica v súvislosti s novelou Trestného zákona, poukazuje už dostatočne na amaterizmus tejto strany. Takto sa politika jednoducho nedá a nemá robiť.
Možno chápať, že ide o neskúsených politikov, od volieb však už uplynulo dostatok času, aby sa naučili aspoň základnú politickú abecedu. Lebo už sú politici, a nie aktivisti a už sa od nich právom očakáva, že vymenia slová za skutky. Napokon, za to aj dostávajú štátne peniaze.
Návrh na odvolanie
Po podaní návrhu na odvolanie ministerky kultúry, ktorý nespĺňal zákonné náležitosti – nedostatok podpisov – a v snahe čo najskôr odstrániť túto blamáž, bol vzápätí podaný nový návrh. Bez rozmyslu. A tak nečudo, že schôdza, ktorú žiadali mimovládni poslanci zvolať, sa neuskutočnila, pretože sa uskutočniť ani nemohla. Je totiž vecne aj politicky správne, aby sa člen vlády mohol k návrhu na svoje odvolanie vyjadriť.
Progresívne Slovensko tak konalo síce rýchlo, ale zbytočne. Zákon znie totiž jasne – po podaní návrhu na zvolanie schôdze je predseda parlamentu povinný ju zvolať do siedmich dní. Verejne dostupné je tiež uznesenie vlády, ktorý schválila zahraničnú cestu ministerke kultúry v termíne od 12. do 17. 2. 2024. Nikto rozumný by preto návrh v tom čase, kedy ho podalo Progresívne Slovensko, nepodal, nakoľko bolo oprávnené predpokladať, že skončí tak, ako aj skončil.
Jeho predseda M. Šimečka síce hovorí, že predseda parlamentu mohol schôdzu zvolať aj skôr, čo je fakt. Chýba iba dôvod, prečo by tak urobiť mal. M. Šimečka tiež tvrdí, že predseda parlamentu mohol po opakovaných pokusoch zisťovania uznášaniaschopnosti parlamentu zaradiť tento bod aj na aktuálnu schôdzu. To však P. Pellegrini už urobiť nemohol ani keby chcel – zákon znie v tejto súvislosti opäť jasne a nespochybniteľne: „Predseda národnej rady navrhne neprerokované body programu schôdze do programu nasledujúcej schôdze“.
Ak teda chcelo Progresívne Slovensko, aby parlament rokoval o odvolávaní ministerky kultúry na aktuálnej schôdzi, nemalo podávať návrh na zvolanie schôdze, ale iba návrh na jej odvolanie. Podľa zákona by ho v takom prípade mohol parlament prerokovať ako posledný bod svojho programu. Zhrnuté a podčiarknuté: ak základné parlamentné procesy nepozná predseda PS M. Šimečka, môže to byť úsmevné, ale ak ich nepozná podpredseda parlamentu M. Šimečka, môže to byť tragické.
Návrh novely
Podobne je to s návrhom na novelu novely Trestného zákona, ktorý PS dnes odnieslo do podateľne Úradu vlády. Týka sa vrátenia 20-ročnej premlčacej lehoty pri znásilnení – ale nielen – ktorá má byť po novom iba 10-ročná.
S nádejou, že premiér a vláda si návrh ihneď osvoja, okamžite prerokujú a tiež schvália. Takýto postup však už nie je ani úsmevný ani tragický, ale ide o jasný gaťafalš. Pričom platí, že ak si poslanci PS naozaj a vážne myslia, že to bude tak, ako navrhli, je situácia horšia ako iba zlá. Aj ako sa zdá. Ono je to totiž tak, že ak by sa návrh PS nejakým nedopatrením aj dostal z podateľne okamžite do rokovacej miestnosti vlády a ak by si ho premiér R. Fico aj osvojil a predložil vzápätí na rokovanie, vyvolal by iba hurónsky smiech a všeobecné pobavenie.
Oprávnene, pretože takto sa politika nerobí ani v režime demokratickom a ani autoritatívnom.
Panie poslankyne, ktoré návrh priniesli, by mali vedieť a nepochybne aj vedia, že majú zákonodarnú iniciatívu. Spolu aj osve. Vedia aj to, že nikto a nič im nebráni – pretože brániť nemôže a nesmie – aby návrh novely v parlamente predložili, pričom tri poslanecké kluby môžu navrhnúť, aby bol zaradený ešte do programu aktuálnej schôdze. Až potom mala prísť požiadavka na vládu, aby k nemu pripla návrh na zrýchlené konanie, ktoré by bolo v tomto prípade aj oprávnené.
Inými slovami, pomýliť si podateľňu Úradu vlády s podateľňou v parlamente je podobné, ako si pomýliť Dalmáciu a decimálku. Alebo hárem s Harlemom.
Na prvý pohľad sa aj preto zdá, že Slovensko je opäť zakliatou krajinou – kým v minulom volebnom období bola vláda neschopná a opozícia schopná všetkého, v súčasnosti je to presne naopak. A čo je horšie, na druhý pohľad to vidno úplne rovnako.
Možno chápať, že ide o neskúsených politikov, od volieb však už uplynulo dostatok času, aby sa naučili aspoň základnú politickú abecedu. Lebo už sú politici, a nie aktivisti a už sa od nich právom očakáva, že vymenia slová za skutky. Napokon, za to aj dostávajú štátne peniaze.
Návrh na odvolanie
Po podaní návrhu na odvolanie ministerky kultúry, ktorý nespĺňal zákonné náležitosti – nedostatok podpisov – a v snahe čo najskôr odstrániť túto blamáž, bol vzápätí podaný nový návrh. Bez rozmyslu. A tak nečudo, že schôdza, ktorú žiadali mimovládni poslanci zvolať, sa neuskutočnila, pretože sa uskutočniť ani nemohla. Je totiž vecne aj politicky správne, aby sa člen vlády mohol k návrhu na svoje odvolanie vyjadriť.
Progresívne Slovensko tak konalo síce rýchlo, ale zbytočne. Zákon znie totiž jasne – po podaní návrhu na zvolanie schôdze je predseda parlamentu povinný ju zvolať do siedmich dní. Verejne dostupné je tiež uznesenie vlády, ktorý schválila zahraničnú cestu ministerke kultúry v termíne od 12. do 17. 2. 2024. Nikto rozumný by preto návrh v tom čase, kedy ho podalo Progresívne Slovensko, nepodal, nakoľko bolo oprávnené predpokladať, že skončí tak, ako aj skončil.
Jeho predseda M. Šimečka síce hovorí, že predseda parlamentu mohol schôdzu zvolať aj skôr, čo je fakt. Chýba iba dôvod, prečo by tak urobiť mal. M. Šimečka tiež tvrdí, že predseda parlamentu mohol po opakovaných pokusoch zisťovania uznášaniaschopnosti parlamentu zaradiť tento bod aj na aktuálnu schôdzu. To však P. Pellegrini už urobiť nemohol ani keby chcel – zákon znie v tejto súvislosti opäť jasne a nespochybniteľne: „Predseda národnej rady navrhne neprerokované body programu schôdze do programu nasledujúcej schôdze“.
Ak teda chcelo Progresívne Slovensko, aby parlament rokoval o odvolávaní ministerky kultúry na aktuálnej schôdzi, nemalo podávať návrh na zvolanie schôdze, ale iba návrh na jej odvolanie. Podľa zákona by ho v takom prípade mohol parlament prerokovať ako posledný bod svojho programu. Zhrnuté a podčiarknuté: ak základné parlamentné procesy nepozná predseda PS M. Šimečka, môže to byť úsmevné, ale ak ich nepozná podpredseda parlamentu M. Šimečka, môže to byť tragické.
Návrh novely
Podobne je to s návrhom na novelu novely Trestného zákona, ktorý PS dnes odnieslo do podateľne Úradu vlády. Týka sa vrátenia 20-ročnej premlčacej lehoty pri znásilnení – ale nielen – ktorá má byť po novom iba 10-ročná.
S nádejou, že premiér a vláda si návrh ihneď osvoja, okamžite prerokujú a tiež schvália. Takýto postup však už nie je ani úsmevný ani tragický, ale ide o jasný gaťafalš. Pričom platí, že ak si poslanci PS naozaj a vážne myslia, že to bude tak, ako navrhli, je situácia horšia ako iba zlá. Aj ako sa zdá. Ono je to totiž tak, že ak by sa návrh PS nejakým nedopatrením aj dostal z podateľne okamžite do rokovacej miestnosti vlády a ak by si ho premiér R. Fico aj osvojil a predložil vzápätí na rokovanie, vyvolal by iba hurónsky smiech a všeobecné pobavenie.
Oprávnene, pretože takto sa politika nerobí ani v režime demokratickom a ani autoritatívnom.
Panie poslankyne, ktoré návrh priniesli, by mali vedieť a nepochybne aj vedia, že majú zákonodarnú iniciatívu. Spolu aj osve. Vedia aj to, že nikto a nič im nebráni – pretože brániť nemôže a nesmie – aby návrh novely v parlamente predložili, pričom tri poslanecké kluby môžu navrhnúť, aby bol zaradený ešte do programu aktuálnej schôdze. Až potom mala prísť požiadavka na vládu, aby k nemu pripla návrh na zrýchlené konanie, ktoré by bolo v tomto prípade aj oprávnené.
Inými slovami, pomýliť si podateľňu Úradu vlády s podateľňou v parlamente je podobné, ako si pomýliť Dalmáciu a decimálku. Alebo hárem s Harlemom.
Na prvý pohľad sa aj preto zdá, že Slovensko je opäť zakliatou krajinou – kým v minulom volebnom období bola vláda neschopná a opozícia schopná všetkého, v súčasnosti je to presne naopak. A čo je horšie, na druhý pohľad to vidno úplne rovnako.
