Odvolanie ministra vnútra I. Šimka je nepochybne zlyhaním – ide iba o to koho, aké je veľké a čo môže znamenať pre budúcnosť.

Zjednodušene sa dá povedať, že ide o zlyhanie prezidentky Z. Čaputovej a premiéra Ľ. Ódora, ktorí I. Šimka do úradníckej vlády spoločne posadili. Ak premiér Ľ. Ódor krátko po vymenovaní jeho vlády hovoril, že „našou spoločnou ambíciou je priniesť pokoj, stabilitu, toleranciu a v neposlednom rade kultivovanú diskusiu, ukázať, že sa to dá aj inak“ – a on to naozaj hovoril – možno jednoducho konštatovať: nezadarilo sa. Alebo, že to mysleli síce dobre, ale dopadlo ako vždy.

Isto, nikto nie je bez chyby, vrátane I. Šimka. Možno iba zopakovať, že prvú urobil vtedy, keď prijal ponuku stať sa ministrom vnútra. Odmieta sa síce ťažko, ale dá sa to – slušne poďakovať za dôveru a ponuku neprijať. I. Šimko však precenil svoje sily, schopnosti, ale aj to, že krajina už patrí iným generáciám, ako je jeho a je potrebné, aby sa za situáciu v nej naučila niesť aj zodpovednosť. Na druhej strane neuškodí zopakovať ani to, že policajný prezident sa dlhodobo správa viac ako prezident, a nie iba policajný.

Dnes presne nevedno, čo a ako sa dialo a udialo medzi ministrom vnútra, prezidentkou, premiérom a vedením policajného zboru, ale už len z toho počtu zainteresovaných vidno, že sa nemohlo udiať nič dobré. Na dobro je ich jednoducho priveľa. A tak nezostáva nič iné ako ešte chvíľu počkať, kým ďalšie vysvetľovania, z ktorých už bude možné vyrobiť vecnú a nielen politickú mozaiku diania, neuzrú svetlo sveta. Zatiaľ to totiž a na základe vyjadrení všetkých troch zainteresovaných vyzerá tak, že odvolanie I. Šimka sa vlastne stalo nedopatrením či omylom. Iba sa akosi prihodilo.

Faktom ale zostáva, že k zlyhaniu prišlo. Totiž opäť - a už po koľký raz v tomto volebnom období – nie je zabezpečený riadny chod ústavných orgánov, keďže vláde chýba riadny člen – minister vnútra. A to dva mesiace pred parlamentnými voľbami nie je vskutku žiadne bingo.