Hlavne v časti spoločnosti, ktorá je nespokojná s výsledkami parlamentných volieb a dohodou troch strán na vládnej koalícii, vyvolali prvé kroky nového ministra vnútra búrku zdesenia. Výrazy ako pomsta či čistky sú azda najčastejším pomenovaním situácie zmien v Policajnom zbore.

Ukazuje to však v prvom rade na to, že M. Šutaj Eštok nastúpil do čela rezortu pripravený, aspoň čo sa týka vedenia ministerstva a polície. Ako bude zvládať iné časti tohto obrovského rezortu, sa však ešte len uvidí. Faktom je, že ani hasiči a záchranári, ani heraldický register, ani matričné veci či povoľovanie verejných zbierok a ani iné zložky nie sú pre verejnosť také viditeľné ako práve Policajný zbor.

Š. Hamran už nie je policajným prezidentom a to je dobre. Hlavne preto, lebo nedokázal –ľudovo povedané – držať jazyk za zubami a políciu sa snažil spolitizovať, čo je neprípustné. Mimochodom, kde zostalo tých zhruba ďalších 20 vysokých policajných funkcionárov, ktorí údajne avizovali prezidentke Z. Čaputovej a premiérovi Ľ. Ódorovi spoločný odchod ak neodvolá ministra vnútra I. Šimka, nevedno.

Mimovládne strany sa budú snažiť poukazovať na nevhodné postupy pri personálnych výmenách – a nielen na ministerstve vnútra – pretože to jednoducho patrí k ich agende. Faktom opäť je, že nikto iný ako bývalá vládna koalícia pod vedením OĽaNO, ktorá disponovala ústavnou väčšinou 95 poslancov, súčasnej koalícii situáciu nijako nesťažila, ale výrazne uľahčila.

Príkladom môže byť opäť proces výberu policajného prezidenta, keď bývalá koalícia zmenila zákon tak, že z príslušného parlamentného výboru – ktorý mohol do výberu zasiahnuť – vyrobila obyčajného štatistu, ktorý sa môže na výber policajného šéfa iba prizerať a rozhodnúť v tejto súvislosti môže iba jedno: nič.

Problémom môže byť, že personálne zmeny sú iba na začiatku. A nie iba v rezorte vnútra, ale vo všetkých inštitúciách, na ktoré má vládna koalícia dosah. Napokon, akčné trojky si zapísala aj do Koaličnej dohody a to na úrovni okresov aj krajov. A vďaka politickej práci bývalej vládnej koalície nemusí a zrejme ani nebude postupovať v rukavičkách.

Inými slovami, iba ťažko sa bude dať argumentovať proti tomu, keď premiér bude porušovať zákon a ešte sa tým verejne chváliť (napr. bývanie v neskolaudovanom dome) alebo proti tomu, keď sa parlament opäť začne tváriť ako kritická infraštruktúra a uzurpovať si pre seba výhody na úkor občanov (predbiehanie pri očkovaní). Keď noví ústavní činitelia budú pokračovať v tom, že zákony, ktoré schvaľujú, pre nich neplatia (karanténa) alebo obnovia zavedenie cenzúry pre nepohodlné médiá.

Môžu tiež pokračovať vo verejnom a vedomom klamaní v mene štátu (napr. bývalý minister obrany), môžu zadržať mimovládneho poslanca, ktorý sa zúčastní na proteste proti spôsobom robenia vládnej politiky, ba dokonca môžu inštalovať do vysokej funkcie osobu, ktorá je právoplatne odsúdená a vo výkone podmienečného trestu.

To všetko a mnoho iného, sa totiž v minulom volebnom období udialo, keďže aj takými spôsobmi vládla bývalá vládna koalícia. A netreba pochybovať o tom, že súčasná koalícia bude ešte kreatívnejšia a začne zavádzať aj ďalšie podobné či nové politické móresy. Vlastne už sa stalo.