Historicky po prvý krát podpisovali koaličnú zmluvu aj poslanci.
Autor Juraj Hrabko
Podpisovanie Koaličnej zmluvy poslancami vládnej koalície by nestálo ani za zmienku, ale keďže sa uskutočnilo po prvý raz a stalo sa takpovediac dejinnou udalosťou, je nutné ho zaznamenať. Stačí krátko. Aj preto, lebo samotný premiér I. Matovič najskôr chcel aby ju poslanci podpísali, potom už ani veľmi nie a následne už zase áno.
Rovnako, ako Koaličná dohoda, ani podpisy pod ňou nie sú žiadnym ústavným či právnym aktom. Iba aktom. Dohoda by mala obsahovať vzájomné pomery vo vnútri koalície, rozdelenie moci získanej vo voľbách a riešenie problémov, ktoré skôr či neskôr v koalícii vzniknú. Ale inak neznamená nič, nemožno ju vymáhať právne ba ani politicky: ak sa rozhodne niektorý koaličný partner z koalície odísť, tak odíde a papier ho veru nezadrží. Stačí si spomenúť na ranné vypovedanie Koaličnej dohody predsedom SNS A. Dankom v minulom volebnom období.
Alebo ešte pred ním na nevyjadrenie dôvery vlastnej vláde poslancami SaS. Príkladov, kedy Koaličná dohoda nefungovala je naozaj habadej. Napokon, ani táto čerstvá nedokázala zabrániť verejnému sporu o blackoute Slovenska s tvrdšími odkazmi medzi I. Matovičom a R. Sulíkom. A tí ju podpísali oveľa skôr.
Ak zájdeme do histórie mierne hlbšie, s podpismi poslancov robievali niektoré strany čachre-machre už dávno. Všeobecne známy je prípad podpisovania vzdania sa mandátov kandidátmi na poslancov v HZDS, keďže bol aj predmetom rokovania Ústavného súdu. Menej známym alebo skôr zabudnuteľnejší, zostal prípad kandidátov Smeru, hoci bol totožný – aj v jeho prípade sa kandidáti písomne zaviazali, že ak v budúcnosti opustia poslanecký klub, vzdajú sa mandátu poslanca.
Isteže, medzi podpísaním tzv. reverzu a Koaličnou dohodou je rozdiel, avšak z hľadiska obsahu, nie princípu. Preto je cenné, že ju odmietol podpísať aspoň jeden poslanec M. Kollár (Za ľudí), takže nemožno hovoriť o stádovitosti konania koaličných poslancov. Ani, povedzme, o nerozbornej jednote na večné časy a nikdy inak. Zaujímavé, ale nie podstatné, môže byť, že poslanci môžu byť ešte aj prekvapení z toho, čo sa dozvedia, že podpísali. Podľa B. Kollára (Sme rodina) si totiž majú koaliční lídri dohodu po popísaní poslancami ešte prejsť a až potom ju zverejniť. Možnosti na jej úpravu teda existujú. Efekt dostal defekt.
Zatiaľ nie je známe, či Koaličnú dohodu podpísali aj ministri, štátni tajomníci a ostatní koaliční príslušníci. Otázka na odľahčenie, ale v duchu doterajšej politiky I. Matoviča znie, či by ju by nemohli a nemali dostať po jej zverejnení na podpis aj občania alebo či o nej neurobiť referendum. Absurdné? Isto, ale nie viac, ako bolo kino o podpisovaní Koaličnej dohody – ktorej text sa ešte môže upravovať – poslancami.
Pretože tak či onak platí, že jedna vec je, čo si od podpisu Koaličnej dohody poslancami lídri koalície sľubujú a iná, aká bude realita.
Rovnako, ako Koaličná dohoda, ani podpisy pod ňou nie sú žiadnym ústavným či právnym aktom. Iba aktom. Dohoda by mala obsahovať vzájomné pomery vo vnútri koalície, rozdelenie moci získanej vo voľbách a riešenie problémov, ktoré skôr či neskôr v koalícii vzniknú. Ale inak neznamená nič, nemožno ju vymáhať právne ba ani politicky: ak sa rozhodne niektorý koaličný partner z koalície odísť, tak odíde a papier ho veru nezadrží. Stačí si spomenúť na ranné vypovedanie Koaličnej dohody predsedom SNS A. Dankom v minulom volebnom období.
Alebo ešte pred ním na nevyjadrenie dôvery vlastnej vláde poslancami SaS. Príkladov, kedy Koaličná dohoda nefungovala je naozaj habadej. Napokon, ani táto čerstvá nedokázala zabrániť verejnému sporu o blackoute Slovenska s tvrdšími odkazmi medzi I. Matovičom a R. Sulíkom. A tí ju podpísali oveľa skôr.
Ak zájdeme do histórie mierne hlbšie, s podpismi poslancov robievali niektoré strany čachre-machre už dávno. Všeobecne známy je prípad podpisovania vzdania sa mandátov kandidátmi na poslancov v HZDS, keďže bol aj predmetom rokovania Ústavného súdu. Menej známym alebo skôr zabudnuteľnejší, zostal prípad kandidátov Smeru, hoci bol totožný – aj v jeho prípade sa kandidáti písomne zaviazali, že ak v budúcnosti opustia poslanecký klub, vzdajú sa mandátu poslanca.
Isteže, medzi podpísaním tzv. reverzu a Koaličnou dohodou je rozdiel, avšak z hľadiska obsahu, nie princípu. Preto je cenné, že ju odmietol podpísať aspoň jeden poslanec M. Kollár (Za ľudí), takže nemožno hovoriť o stádovitosti konania koaličných poslancov. Ani, povedzme, o nerozbornej jednote na večné časy a nikdy inak. Zaujímavé, ale nie podstatné, môže byť, že poslanci môžu byť ešte aj prekvapení z toho, čo sa dozvedia, že podpísali. Podľa B. Kollára (Sme rodina) si totiž majú koaliční lídri dohodu po popísaní poslancami ešte prejsť a až potom ju zverejniť. Možnosti na jej úpravu teda existujú. Efekt dostal defekt.
Zatiaľ nie je známe, či Koaličnú dohodu podpísali aj ministri, štátni tajomníci a ostatní koaliční príslušníci. Otázka na odľahčenie, ale v duchu doterajšej politiky I. Matoviča znie, či by ju by nemohli a nemali dostať po jej zverejnení na podpis aj občania alebo či o nej neurobiť referendum. Absurdné? Isto, ale nie viac, ako bolo kino o podpisovaní Koaličnej dohody – ktorej text sa ešte môže upravovať – poslancami.
Pretože tak či onak platí, že jedna vec je, čo si od podpisu Koaličnej dohody poslancami lídri koalície sľubujú a iná, aká bude realita.