Predčasné parlamentné voľby sa budú konať v septembri 2023. Parlament opakovane odmietol rokovať o skoršom termíne volieb, čím de iure aj de facto septembrový termín volieb potvrdil.

Samozrejme, vylúčiť nejakú zmenu sa definitívne či zodpovedne nedá, keďže parlament môže hocikedy a hocičo schváliť.

Tichá koalícia OĽaNO-SaS funguje a je pevná ako bralo. Na rozdiel od oficiálnej, ktorá skončila už v minulom roku. A keď okolo nej krúžia aj nezaradení poslanci, číta nielen viac ako obyčajnú väčšinu, potrebnú na otvorenie schôdze a schválenie jej programu, ale tiež ako ústavnú väčšinu, potrebnú na zmenu termínu volieb. Výhody z volieb v septembri sú očividné a jednoznačné – peniaze, peniaze a peniaze.

Ak by boli voľby skôr, strany by o peniaze prišli a poslanci spolu s nimi aj o ďalšie pôžitky, ktoré sú spojené s ich funkciou. Nejde pritom vôbec o zanedbateľné čiastky – stranám sa peniaze zídu na volebnú kampaň a množstvu poslancov na budúce živobytie. S vládnutím končia rovnako ako začínali – s ohľadom na seba a bez ohľadu na krajinu. Dôkazom môže byť aj pád dvoch vlád a dvoch premiérov v jednom volebnom období, ktorý doteraz Slovensko nezažilo.

Napriek tomu sa však nedá hovoriť o ich politickej sebeckosti – pomohli síce sebe, ale ešte viac iným politickým stranám. A ak im to stále nedochádza, ešte to automaticky neznamená, že to tak nie je. Definitívne to môžu potvrdiť až výsledky volieb, ale už dnes vidno, že štartovaciu čiaru majú s rozdielom kategórie lepšiu najmä dve strany, ktoré stáli a stoja mimo bývalej vládnej koalície a ktorým trendy vo výsledkoch prieskumov aj dlhodobo prajú. Povedané jednou vetou – je evidentné, že kým ostatné strany zápasia o prežitie, tieto dve zápasia o účasť na moci.

Septembrový termín je pritom pre jednu z nich aj výhodnejší, hoci to skrýva hlasnejším kričaním po skoršom termíne volieb a ďalšími straníckymi aktivitami – vrátane verejnej požiadavky na prezidentku, aby zvolala okrúhly stôl. Dobre pritom vie, že okrúhly stôl by bol úplne zbytočný, ale pekne to znie a môže to voličom predávať ako východisko či aspoň snahu o riešenie. Aj taká je politika – nie je dôležité, čo robíte, ale že sa o tom hovorí.

Prirodzene, či už prezidentka Z. Čaputová takéto volanie vypočuje alebo nevypočuje, v oboch prípadoch stratí ďalšiu kvetinku. To je dôsledok jej predchádzajúceho rozhodnutia, keď odkázala poslancom, že súčasná situácia v parlamente si žiada skorší termín predčasných volieb. Nevydalo. Čo urobí po neúspešnom pokuse, zatiaľ nevedno, ale dobré možnosti sa jej už v tejto súvislosti akosi minuli. Postupom času bude totiž čoraz viac možné hovoriť o ponechaní vlády E. Hegera – ktorej parlament vyslovil už v decembri minulého roka nedôveru – ako o svojvôli hlavy štátu. Obzvlášť, keď E. Heger a ďalší ministri stratia aj legitimitu stranícku, teda po odchode zo strany OĽaNO, ktorá ich do funkcií posadila.

To už nastane totiž celkom iné vládnutie aj predvolebný frmol, hoci zodpovednosť hlavy štátu za dianie v krajine zostane rovnako nedeliteľná a obrovská. Aj preto, lebo vláda, ktorej vyslovil parlament nedôveru, nemôže po voľbách podať demisiu tak, ako to Ústava káže. A aj preto, lebo to, kedy vznikne akákoľvek nová vláda, záleží len a len od rozhodnutia hlavy štátu. Presnejšie, jej úcty k Ústave, jej zodpovednosti a tiež jej povinnosti k plneniu sľubu, ktorý zložila.