Prezidentka Z. Čaputová sa rozhodla parlamentu vrátiť na opätovné prerokovanie zákon o financovaní voľného času dieťaťa nie ako celok, ale s pripomienkami. To je v poriadku, taká právomoc jej vyplýva priamo z Ústavy.

Inou záležitosťou je to, aké sú jej pripomienky a to nie z politického, ale vecného hľadiska. Politické je totiž zrejmé – za súladné s Ústavou považuje hlava štátu zrýchlené konanie iba v prípade ustanovení zákona, ktoré majú nadobudnúť účinnosť už od 1. júla 2022, a nie aj tých paragrafov, ktoré majú nadobudnúť účinnosť od 1. januára 2023. Voči takémuto prístupu možno síce aj vecne namietať – stačí si pripomenúť prvé kilečko R. Sulíka, ktoré bolo schválené zhruba pred rokom a pol a niektoré jeho ustanovenia nadobudnú účinnosť až v budúcom roku – ale keďže ide o uplatnenie právomoci hlavy štátu, treba ho akceptovať.

Napokon, či bude tak alebo inak, rozhodne parlament hlasovaním, ktoré bude nútená pre zmenu akceptovať zase hlava štátu. A buď sa s hlasovaním parlamentu zmieri alebo ho pošle do Košíc na preskúmanie Ústavným súdom. Faktom je, že názov zákona je to najmenej, čo by mohlo a mało tak hlavu štátu ako aj parlament trápiť.

Aj preto, lebo z vecného hľadiska možno konštatovať, že v pripomienkach prezidentky sú tentoraz dve chyby – jedna takpovediac obyčajná, druhá ústavná. Obyčajná je vo vete: „V súvislosti s vypustením čl. I schváleného zákona sa primerane upraví názov schváleného zákona“. Po prvé preto, lebo „sa“ to nedokáže urobiť a poslanci tak urobiť nesmú – žiadne pozmeňujúce návrhy pri rokovaní o vrátenom zákone už nemôžu dávať ani schvaľovať. Výnimkou je zmena nadobudnutia účinnosti zákona, ak by mal zákon nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude vyhlásený.

Druhú chybu oficiálne priznala aj samotná hlava štátu – pomýlila sa pri číslovaní odseku. To sa môže stať a dá sa to aj napraviť. Iba kvôli úplnosti – opravu pripomienky nemožno stotožňovať s jej podaním, a preto prezidentka 15 dňovú lehotu na vrátenie zákona splnila, hoci oprava pripomienky dorazila do parlamentu až po jej uplynutí.

Iná vec je však spôsob podania uvedenej opravy – o opravu totiž parlamentu nežiada prezidentka Z. Čaputová, ale úradník z jej kancelárie. Ktorý, samozrejme, nemá žiadnu právomoc prezidenta, vrátane právomoci vrátiť parlamentu zákon na opätovné prerokovanie. Inými slovami, nie je pre poslancov relevantným partnerom pri rozhodovaní o tom, ako budú ustanovenia zákona po jeho opätovnom prerokovaní znieť. Na rozdiel od prezidentky. Z jeho „dodatku“ pritom nevyplýva ani to, že hlava štátu ho tým poverila, že o jeho aktivite vie, teda že nekoná – ľudovo povedané – poza jej chrbát. To, že ňou bol poverený zastupovať hlavu štátu pri prerokovávaní zákona vo výboroch, totiž automaticky neznamená, že bol poverený aj inými aktivitami, navyše takými, ktorými poverený ani byť nemôže a nesmie.

Vrátenie zákona tak dostalo okrem politického aj nečakaný ústavnoprávny rozmer. Prirodzene, záleží na poslancoch ako sa rozhodnú – či sa rozhodnú akceptovať úradnícky dodatok, ktorý opravuje pripomienku prezidentky alebo či radšej jej veto prelomia, aby v zákone nevznikol zmätok. Ako už bolo uvedené, chyby sa stávajú, teraz pôjde o to, či pri odstraňovaní jednej poslanci neurobia väčšiu. Ide totiž nielen o zásadnú vec, ale tiež o politickú štábnu kultúru a základnú úctu k spôsobom vykonávania moci.

Samozrejme, keďže rokovanie bolo presunuté na budúci týždeň, k náprave je stále dostatok času. Pani prezidentke – opäť ľudovo povedané – by isto neupadla ruka, keby tak ako pripomienky k zákonu, podpísala aj ich opravu. Nevedno, či tak urobí, ale isté je, že ako sa rozhodne, tak aj bude.