Petičný výbor už odovzdal prezidentke Z. Čaputovej petíciu za vyhlásenie referenda o predčasných voľbách. Nastáva tak druhé dejstvo príbehu - úradníci v paláci podpisy skontrolujú a hlava štátu oznámi výsledok počítania, pričom existujú dve možnosti. Ak ich bude menej ako 350 tisíc právoplatných, referendum nevyhlási.

Ak bude právoplatných podpisov najmenej 350 tisíc, začne sa tretie dejstvo, opäť s dvomi možnosťami. Buď hlava štátu referendum vyhlási alebo požiada ústavný súd, aby posúdil, či je predmet referenda v súlade s ústavou alebo nie. Ďalej zatiaľ ísť netreba, na to príde čas až po kontrole podpisov a rozhodnutí prezidentky. Isté je jedno: že nejako rozhodnúť musí.

Akokoľvek, predpokladať, že - po prvé - právoplatných podpisov na vyhlásenie referenda je dostatok a po druhé, že prezidentka Z. Čaputová požiada ústavný súd o vyjadrenie, je oprávnené. Hoci v druhom prípade pôjde o postup, ktorý ústava striktne hlave štátu neprikazuje, ale iba umožňuje. Z politického aj vecného hľadiska by však bolo iba na škodu - a nielen referenda - ak by ho prezidentka nevyužila.

Aj preto, lebo reči okolo predmetu referenda - teda či sa s takouto otázkou môže alebo nemôže konať - pribúda. A pribúdať bude. Vicepremiérka V. Remišová (Za ľudí) neustále opakuje, že ide o prípad rovnaký ako v Česku - kde pred rokmi ústavný súd zrušil rozhodnutie parlamentu aj prezidenta o predčasných voľbách - hoci je diametrálne odlišný.

A ministerka spravodlivosti M. Kolíková z tej istej strany verejne nabáda hlavu štátu a prípadne aj ústavný súd, aby vec zhodnotili, že je v rozpore s princípmi právneho štátu. Dôvodí tiež tým, že po každých voľbách je niekto nespokojný s ich výsledkami, čo by „znamenalo, že môžete spochybňovať výsledky fakticky mesiac po voľbách“, pričom podľa nej sa potrebných 350-tisíc podpisov na vyhlásenie referenda vždy nájde.

Lenže o to vôbec nejde - vždy ide v tejto súvislosti o to, či sa nájde nadpolovičná väčšina voličov, ktorá je potrebná na to, aby referendum bolo úspešné. Inými slovami - ak sa na voľbách zúčastní napríklad iba 20 percent voličov, ich výsledky budú platné, na rozdiel od referenda, na ktoré ak nepríde nadpolovičná väčšina všetkých voličov, bude neplatné.

Faktom je, že predseda strany Hlas-SD P. Pellegrini má rovnako čudný názor na to, čo referendum znamená a ako s jeho výsledkom narábať, keď tvrdí: „Ak moc poslanca NR SR pochádza z ľudu, ľud má aj právo povedať mu, že si ho viac na stoličke neželá, a požiadať ho, aby si dobrovoľne ústavným zákonom skrátil volebné obdobie.“

Z jeho vyjadrenia sa nedá vyčítať nič iné ako to, že po úspešnom referende by mali poslanci schváliť ústavným zákonom skrátenie volebného obdobia. Ak tomu ešte aj dobrovoľne. Čo od P. Pellegriniho nie je vôbec pekné a ani správne - otázka v referende totiž neznie tak, či voliči súhlasia s tým, aby poslanci schválili ústavný zákon, ale úplne inak - či sa majú vykonať voľby do NR SR a to do 180 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov tohto referenda. Inými slovami, rozhodujú o tom samotní voliči, a nie parlament, ktorý koniec-koncov, ani takú právomoc nemá.

Ak by to malo byť tak, ako tvrdí P. Pellegrini - teda, že o voľbách má rozhodnúť ústavným zákonom parlament, a nie voliči - potom by už vskutku išlo o prípad podobný v Česku a doterajší pseudoargument V. Remišovej by sa razom premenil na vecný argument.

Ale tak to naozaj nie je. Už aj preto nie, lebo hneď v úvode ústavy je napísané, že štátnu moc vykonávajú občania prostredníctvom svojich volených zástupcov „alebo“ priamo. Nie spolu. Výnimkou je, ak sa referendová otázka začína slovami: Súhlasíte, aby NR SR prijala zákon... Ste za to, aby sa NR SR uzniesla..., resp. ide o otázku, ktorá je položená spôsobom, že si vyžaduje ďalšie rozhodovanie parlamentu, teda tak, ako tomu bolo vo väčšine doterajších referend.

To však nie je súčasný prípad. A ak by malo platiť to, čo hovorí P. Pellegrini - že rozhodnúť majú poslanci - potom by bolo naozaj zbytočné sa na referende aj zúčastniť. Pretože na konci dňa by rozhodovali poslanci, a nie ľudia.