Zvolanie predsedu SaS Richarda Sulíka, že potrebuje mimoriadny kongres, aby udelil jasný a silný mandát predsedovi strany a volebnému lídrovi v jednej osobe – teda jemu, hoci to už tak explicitne nepovedal – mierne ochladil politickú scénu.

Ide síce o nečakaný krok, ktorý ostatných činovníkov strany poriadne prekvapil, ukazuje však hlavne na dve veci: jednou je, že Richard Sulík aspoň do nadchádzajúcich volieb ešte stále nepatrí do starého železa. Druhou, že sa v politike predsa len za tie roky aj niečomu naučil.

Najskôr však treba povedať, že argumentácia Richarda Sulíka, prečo sa rozhodol zvolať mimoriadny kongres pár týždňov po riadnom kongrese a pár mesiacov pred parlamentnými voľbami, je, slušne povedané, nepresná a zavádzajúca. Nesie sa v duchu, že predseda strany a volebný líder potrebuje pred voľbami jasný a silný mandát. Lenže ten predsa Richard Sulík má – ak by ho členovia strany za predsedu nechceli, tak ho jednoducho zvrhnú a je jedno, či na riadne alebo mimoriadne zvolanom kongrese.

Mimochodom, politicky je úžasné, že jediný, kto istým spôsobom a verejne spochybňuje mandát predsedu a volebného lídra je Richard Sulík, ktorý svoju stoličku – zveličene povedané – núka kade chodí: najskôr A. Kiskovi a po ňom aj R. Mistríkovi. Mimochodom po druhé, bez ohľadu na názor členov SaS, na ktorom mu teraz tak veľmi záleží.

Zvolanie mimoriadneho kongresu predsedom SaS s programom voľby predsedu a volebného lídra v jednej osobe, je pochopiteľné iba zo straníckeho a osobného pohľadu súčasného (a po mimoriadnom kongrese aj budúceho) predsedu. V strane sa mu totiž nikto, čo len s kúskom zdravého rozumu, nemôže pár mesiacov pred voľbami postaviť. S preferenciami, neveľmi vyčnievajúcimi nad hranicou zvoliteľnosti, by to bolo viac, ako iba riskantné. Navyše – a aby to bolo každému delegátovi jasné – Richard Sulík oznámil, že ak nebude zvolený za predsedu a volebného lídra, nebude s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, ani na kandidátke. A to by znamenalo premenu SaS z parlamentnej na mimoparlamentnú stranu. Okrem toho z tých, ktorí po dvoch vlnách odchodu zostali v SaS, nie je stále nikto lepší ako súčasný predseda, hoci si to viacerí o sebe myslia. Navyše po tretie – nikto z nich hlavne nechce byť hrobárom strany.

Povedané po lopate, postaviť sa v septembri, kedy má byť kongres, proti Richardovi Sulíkovi, môže iba stranícky hazardér a keď ho strana zvolí, odíde do minulosti. A zaslúžene, pretože aj stranícka politika má svoje medze.

Samozrejme, Richard Sulík dobre vie, že výsledok, ktorý dosiahne SaS v nadchádzajúcich voľbách bude slabší a nižší, ako vo voľbách 2016. To, o čo sa snaží mimoriadnym kongresom, je rozdelenie zodpovednosti za výsledok volieb na spôsob: keď ste si ma zvolili, tak percentá aj strávte. Eliminuje tým vopred tiež prípadné reči, že iný by to zvládol lepšie.

Ani takéto a podobné stranícke hry a intrigy však nič nemenia na tom, že z politického hľadiska na mimoriadnom kongrese môže prísť k súboju o kreslo predsedu iba medzi Richardom a Sulíkom. Napokon, preto ho aj Richard Sulík zvoláva. Nikoho iného by to totiž ani nenapadlo.