Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Takto by slušné Slovensko naozaj nemalo vyzerať, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
„Ja som obeť Mariana Kočnera,“ vyhlasuje opakovane predseda SaS na margo svojich niekdajších návštev v dome tzv. podnikateľa. Zatiaľ naposledy tak R. Sulík urobil pri predstavovaní svojho návrhu kandidátnej listiny do nadchádzajúcich parlamentných volieb.
R. Sulík síce nemá takmer žiadny politický vkus, stavať sa však do polohy obete M. Kočnera v čase, kedy už jeho obhajcovia skúmajú vyšetrovací spis v súvislosti s objednávkou vraždy dvoch mladých ľudí, je aj tak viac, ako iba neslušné. Veď ak je R. Sulík jeho obeť, čo sú potom oni? Nedorozumenie?
Predseda SaS sa dnes tvári, akoby to bol M. Kočner, ktorý ho vlákal do pasce, chytil do siete, jednoducho ulovil, lenže to tak vôbec nie je. Keď pred zhruba desiatimi rokmi zakladal stranu, M. Kočner už nebol žiadny nepopísaný list papiera, ale osoba, s ktorou drvivá väčšina politikov nechcela mať nič spoločné a viac od neho bočila, ako sa k nemu túlila. M. Kočner bol celebritou, ale každý, kto sa zaujímal o veci verejné vedel, čo je zač a o čo mu ide.
Napokon, nebol to M. Kočner, kto oslovil R. Sulíka, ale naopak. Predseda SaS od neho potreboval službu – prelustrovať kandidátov do volieb v roku 2010 – a M. Kočner to dokázal. Zdá sa, že ani potom ešte R. Sulíka netrklo, že ak M. Kočner dokáže toto, dokáže aj vybabrať s ním a že je už navždy zaradený v jeho kartotéke. Krstný otec by povedal, že R. Sulík mu je dlžný službu.
Predsedovi SaS však zrejme imponovalo, že má takéhoto zručného kamaráta a aj z titulu predsedu parlamentu!!! mu chodieval rozprávať, čo sa v citlivých záležitostiach – ako napríklad v súvislosti s voľbou generálneho prokurátora – v politických stranách deje. Presnejšie, čo sa deje vo vládnych stranách a plánuje na koaličných radách.
Je faktom, že sa za to R. Sulík - taktiež opakovane – ospravedlnil. Strana aj časť voličov mu odpustili a vyjadrili podporu, keďže v SaS zostal predsedom a prešiel aj volebnou súťažou tak do NR SR, ako aj do Európskeho parlamentu. Ani to však neznamená, že má teraz právo vyrábať z núdze cnosť.
Totiž: štylizovať sa do úlohy obete M. Kočnera potom, ako boli zavraždení dvaja mladí ľudia, vyžaduje už naozaj obrovskú dávku politického cynizmu a arogantnosti. Samo o sebe to možno nie je až také zlé, zlé je, že spoločnosť to prijíma a akceptuje. Prinajmenej voči tomu neprotestuje. A ešte to aj volí.
R. Sulík síce nemá takmer žiadny politický vkus, stavať sa však do polohy obete M. Kočnera v čase, kedy už jeho obhajcovia skúmajú vyšetrovací spis v súvislosti s objednávkou vraždy dvoch mladých ľudí, je aj tak viac, ako iba neslušné. Veď ak je R. Sulík jeho obeť, čo sú potom oni? Nedorozumenie?
Predseda SaS sa dnes tvári, akoby to bol M. Kočner, ktorý ho vlákal do pasce, chytil do siete, jednoducho ulovil, lenže to tak vôbec nie je. Keď pred zhruba desiatimi rokmi zakladal stranu, M. Kočner už nebol žiadny nepopísaný list papiera, ale osoba, s ktorou drvivá väčšina politikov nechcela mať nič spoločné a viac od neho bočila, ako sa k nemu túlila. M. Kočner bol celebritou, ale každý, kto sa zaujímal o veci verejné vedel, čo je zač a o čo mu ide.
Napokon, nebol to M. Kočner, kto oslovil R. Sulíka, ale naopak. Predseda SaS od neho potreboval službu – prelustrovať kandidátov do volieb v roku 2010 – a M. Kočner to dokázal. Zdá sa, že ani potom ešte R. Sulíka netrklo, že ak M. Kočner dokáže toto, dokáže aj vybabrať s ním a že je už navždy zaradený v jeho kartotéke. Krstný otec by povedal, že R. Sulík mu je dlžný službu.
Predsedovi SaS však zrejme imponovalo, že má takéhoto zručného kamaráta a aj z titulu predsedu parlamentu!!! mu chodieval rozprávať, čo sa v citlivých záležitostiach – ako napríklad v súvislosti s voľbou generálneho prokurátora – v politických stranách deje. Presnejšie, čo sa deje vo vládnych stranách a plánuje na koaličných radách.
Je faktom, že sa za to R. Sulík - taktiež opakovane – ospravedlnil. Strana aj časť voličov mu odpustili a vyjadrili podporu, keďže v SaS zostal predsedom a prešiel aj volebnou súťažou tak do NR SR, ako aj do Európskeho parlamentu. Ani to však neznamená, že má teraz právo vyrábať z núdze cnosť.
Totiž: štylizovať sa do úlohy obete M. Kočnera potom, ako boli zavraždení dvaja mladí ľudia, vyžaduje už naozaj obrovskú dávku politického cynizmu a arogantnosti. Samo o sebe to možno nie je až také zlé, zlé je, že spoločnosť to prijíma a akceptuje. Prinajmenej voči tomu neprotestuje. A ešte to aj volí.
