Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár Juraja Hrabka.
Autor Juraj Hrabko
Návrh generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany Kotleba-ĽSNS vyvolal, prirodzene, veľký rozruch. Oprávnene. Politické strany a hnutia totiž majú a hrajú v krajine nezastupiteľnú úlohu.
Samozrejme, musia tak robiť v súlade s jestvujúcimi pravidlami. Teda nielen s Ústavou, ale tiež ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Ak to tak nie je, je možné ich činnosť pozastaviť alebo ich rovno rozpustiť. Tiež podľa existujúcich pravidiel.
Nič iné sa napriek mediálnemu virvaru teraz nedeje. Generálny prokurátor má právo podať Najvyššiemu súdu návrh na rozpustenie strany a Najvyšší súd má povinnosť o jeho návrhu rozhodnúť. Správnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu môže ešte na návrh – aj dotknutej politickej strany – preveriť Ústavný súd, pričom je dôležité, že takýto návrh má aj odkladný účinok.
V tomto je systém v poriadku, keďže zabezpečuje rovnaké šance pre obidve strany a pritom zaručuje, že o spore rozhoduje a rozhodne ten, kto o ňom právo rozhodnúť má, teda súd. Pričom platí, že nie vždy rozhodne o rozpustení strany, keďže aj to sa už stalo.
Čo v poriadku nie je, je to, že systém po rozpustení politického subjektu už ochranu a obranu demokracie ďalej nijako nezabezpečuje. Je to známe už najmenej 11 rokov, od rozpustenia prvej politickej strany pod názvom Slovenská pospolitosť. Dôkazom nedostatku systému je, že teraz síce ide už o rozpustenie prvej parlamentnej politickej strany, ale vodca oboch bol a je rovnaký.
Je to vlastne paradox systému - na jednej strane zabezpečuje, aby politická strana, ktorej činnosť je v rozpore s princípmi demokracie nemohla takúto činnosť vykonávať, na strane druhej osoby, ktoré takúto činnosť strany riadili a vykonávali, zostávajú bez postihu. A systém im dokonca umožňuje, aby si vzápätí po tom, ako je jedna ich strana rozpustená, okamžite vstúpili do ďalšej alebo si založili inú. Akoby strana riadila ich, a nie oni stranu.
Povedané na rovinu – je chybou politického systému keď dovolí, aby sa z pouličného chuligána stal parlamentný elegán. A ešte väčšou, že aj keď to všetci vedia, napraviť to odmietajú.
Inými slovami, mechanizmy demokracie iba využívajú a zneužívajú, ale neochraňujú a nezdokonaľujú. A dnes sa jej už aj preto obávajú. Je to neuveriteľné, ale mediálna debata o tom, či je postup prokurátora v tomto čase správny ale nie, kto z neho bude profitovať alebo komu zvýši volebné preferencie, je úplne mimo. Aj preto, lebo nedokáže nič vyriešiť, ale môže veľa pokaziť.
Samozrejme, musia tak robiť v súlade s jestvujúcimi pravidlami. Teda nielen s Ústavou, ale tiež ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Ak to tak nie je, je možné ich činnosť pozastaviť alebo ich rovno rozpustiť. Tiež podľa existujúcich pravidiel.
Nič iné sa napriek mediálnemu virvaru teraz nedeje. Generálny prokurátor má právo podať Najvyššiemu súdu návrh na rozpustenie strany a Najvyšší súd má povinnosť o jeho návrhu rozhodnúť. Správnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu môže ešte na návrh – aj dotknutej politickej strany – preveriť Ústavný súd, pričom je dôležité, že takýto návrh má aj odkladný účinok.
V tomto je systém v poriadku, keďže zabezpečuje rovnaké šance pre obidve strany a pritom zaručuje, že o spore rozhoduje a rozhodne ten, kto o ňom právo rozhodnúť má, teda súd. Pričom platí, že nie vždy rozhodne o rozpustení strany, keďže aj to sa už stalo.
Čo v poriadku nie je, je to, že systém po rozpustení politického subjektu už ochranu a obranu demokracie ďalej nijako nezabezpečuje. Je to známe už najmenej 11 rokov, od rozpustenia prvej politickej strany pod názvom Slovenská pospolitosť. Dôkazom nedostatku systému je, že teraz síce ide už o rozpustenie prvej parlamentnej politickej strany, ale vodca oboch bol a je rovnaký.
Je to vlastne paradox systému - na jednej strane zabezpečuje, aby politická strana, ktorej činnosť je v rozpore s princípmi demokracie nemohla takúto činnosť vykonávať, na strane druhej osoby, ktoré takúto činnosť strany riadili a vykonávali, zostávajú bez postihu. A systém im dokonca umožňuje, aby si vzápätí po tom, ako je jedna ich strana rozpustená, okamžite vstúpili do ďalšej alebo si založili inú. Akoby strana riadila ich, a nie oni stranu.
Povedané na rovinu – je chybou politického systému keď dovolí, aby sa z pouličného chuligána stal parlamentný elegán. A ešte väčšou, že aj keď to všetci vedia, napraviť to odmietajú.
Inými slovami, mechanizmy demokracie iba využívajú a zneužívajú, ale neochraňujú a nezdokonaľujú. A dnes sa jej už aj preto obávajú. Je to neuveriteľné, ale mediálna debata o tom, či je postup prokurátora v tomto čase správny ale nie, kto z neho bude profitovať alebo komu zvýši volebné preferencie, je úplne mimo. Aj preto, lebo nedokáže nič vyriešiť, ale môže veľa pokaziť.
