Naťahovanie sa o mená členov budúcej vlády medzi prezidentkou Z. Čaputovou a budúcim premiérom R. Ficom, ktoré sa dnes začalo, je síce nedôstojné aj neústavné, ale konkrétny krok hlavy štátu – odmietnutie nominácie R. Huliaka – taký nie je. Z prostého a vecného dôvodu zároveň – nominácia R. Huliaka nebola návrhom premiéra, keďže R. Fico premiérom stále nie je. Prezidentka Z. Čaputová ho do tejto funkcie totiž ešte nevymenovala.

A v zmysle Ústavy hlava štátu nemá právo odmietnuť návrh premiéra na vymenovanie ďalších členov vlády, ale odmietnuť akékoľvek iné návrhy, ktoré s Ústavou nemajú nič spoločné, môže kedykoľvek a od kohokoľvek.

Z rovnakého dôvodu tak možno konštatovať, že výhrady hlavy štátu voči R. Huliakovi sú rýdzo osobné. Je to jednoducho jej osobný názor, ktorému možno pritakať, odmietnuť ho alebo si ho nevšímať. Alebo tiež vyvodiť názor, že nie je síce vhodný na post ministra životného prostredia, ale taký rezort kultúry by zvládnuť mohol, keďže do portfólia kultúry enviromentálna politika ani vedecký konsenzus o zmene klímy nepatrí.

Vecne vzaté, prezidentka nevymenuje R. Huliaka za ministra životného prostredia preto, lebo taký návrh jej premiér z hore uvedeného dôvodu ani nedal. Faktom tak zostáva, že je to hlava štátu, ktorá zdržiava vymenovanie víťaza volieb a skladateľa trojkoalície s väčšinovou podporou v parlamente, do funkcie premiéra.

A takpovediac vo vlastnej veci, keďže tým udržiava pri živote vlastnú vládu pod vedením Ľ. Ódora. Hoci tá nemá ani dôveru parlamentu a ani nemôže riadne vládnuť, keďže má zakázané vykonávať niektoré právomoci vlády.

Povedané jednou vetou – odmietnutím R. Huliaka sa nič v rozpore s Ústavou nestalo, lebo sa stať ani nemohlo. Iba pokračuje povolebný pingpong a v závetrí začína vznikať ústavná aj politická kríza. Síce pomaly, ale isto. Nie je ťažké uhádnuť v čí prospech to je a bude, keďže hlava štátu to nie je.