Také niečo - odvolanie ministra parlamentom - sa stalo v novodobých dejinách iba raz, keď poslanci vyslovili nedôveru ministrovi zdravotníctva V. Soboňovi, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Ministerka spravodlivosti M. Kolíková zostáva vo funkcii aj po odvolávaní v parlamente. Nie je to žiadne prekvapenie, keďže vyslovenie nedôvery jej nehrozilo ani len náhodou. Také niečo - odvolanie ministra parlamentom - sa stalo v novodobých dejinách iba raz, keď poslanci vyslovili nedôveru ministrovi zdravotníctva V. Soboňovi. Čiže jedenkrát a dosť.
Iba pre úplnosť - v uvedenom období vláde vyslovil parlament raz nedôveru a raz vláde nevyslovil dôveru. V prvom prípade išlo o vládu V. Mečiara po strate väčšiny poslancov, v druhom o vládu I. Radičovej „akoby“ bez straty väčšiny, keďže nedôveru vlastným ministrom vyslovil koaličný partner SaS, ktorý pritom trval na tom, aby zostali v ministerských funkciách aj naďalej.
Nikto rozumný aj preto nemohol ani iný výsledok ako nevyslovenie nedôvery ministerke M. Kolíkovej očakávať. Prirodzene, straníckych hier okolo jej odvolávania bolo viacero a možno z nich aj vyvodzovať isté závery, ktoré však poslúžia iba na jedno - na nič.
Pri vyslovovaní nedôvery parlamentom totiž nie je vôbec dôležité, koľko poslancov hlasovalo proti jej odvolaniu alebo sa hlasovania zdržalo alebo sa ho vôbec nezúčastnilo, ale iba to, koľko ich hlasovalo za odvolanie člena vlády. Pričom najmenší počet - aby ministerka z kresla spadla - je súhlas najmenej 76 poslancov. Znie to síce cynicky, ale iba na prvý pohľad - na ten druhý vidno, že to tak aj je. Parlamentné počty nie sú vskutku nijako komplikované, ale veľmi jednoduché - nech sa deje, čo sa deje, na konci dňa rozhoduje a rozhodne buď väčšina - najmenej 76 poslancov - alebo ústavná väčšina - najmenej 90 poslancov.
Keďže v prípade ministerky M. Kolíkovej hlasovalo za jej odvolanie iba 51 poslancov, v kresle zostáva sedieť aj naďalej. A bude v ňom buď do konca tohto volebného obdobia alebo kým ju z neho nezosadí prezidentka na návrh premiéra E. Hegera alebo z neho sama nebude odídená.
Poslanec z najväčšieho koaličného spolku, ktorý ako osamotene hlasoval za vyslovenie nedôvery členovi vlastnej vlády, tým vlastne iba dokázal, že je v politike iba náhodou, že do nej nepatrí, pretože neovláda jej základné súvislosti ani politickú abecedu. Oceniť možno iba jeho hlasovanie o návrhu, aby parlament o vyslovení nedôvery ministerke hlasoval tajne, pretože tak to má v personálnych otázkach aj byť. A nielen preto, lebo to prináša celkom iné možnosti, ale z princípu. Vrátane toho, že jednou z úloh parlamentu je kontrolovať vládu, a nie jej slúžiť.
Tak či onak, ministerka M. Kolíková zostáva vo funkcii a či je to nielen pre vládnu koalíciu, ale hlavne pre ľudí aj dobrá správa, sa ešte iba uvidí. Jej tzv. reforma súdnictva sa totiž skôr alebo neskôr dotkne každého.
Iba pre úplnosť - v uvedenom období vláde vyslovil parlament raz nedôveru a raz vláde nevyslovil dôveru. V prvom prípade išlo o vládu V. Mečiara po strate väčšiny poslancov, v druhom o vládu I. Radičovej „akoby“ bez straty väčšiny, keďže nedôveru vlastným ministrom vyslovil koaličný partner SaS, ktorý pritom trval na tom, aby zostali v ministerských funkciách aj naďalej.
Nikto rozumný aj preto nemohol ani iný výsledok ako nevyslovenie nedôvery ministerke M. Kolíkovej očakávať. Prirodzene, straníckych hier okolo jej odvolávania bolo viacero a možno z nich aj vyvodzovať isté závery, ktoré však poslúžia iba na jedno - na nič.
Pri vyslovovaní nedôvery parlamentom totiž nie je vôbec dôležité, koľko poslancov hlasovalo proti jej odvolaniu alebo sa hlasovania zdržalo alebo sa ho vôbec nezúčastnilo, ale iba to, koľko ich hlasovalo za odvolanie člena vlády. Pričom najmenší počet - aby ministerka z kresla spadla - je súhlas najmenej 76 poslancov. Znie to síce cynicky, ale iba na prvý pohľad - na ten druhý vidno, že to tak aj je. Parlamentné počty nie sú vskutku nijako komplikované, ale veľmi jednoduché - nech sa deje, čo sa deje, na konci dňa rozhoduje a rozhodne buď väčšina - najmenej 76 poslancov - alebo ústavná väčšina - najmenej 90 poslancov.
Keďže v prípade ministerky M. Kolíkovej hlasovalo za jej odvolanie iba 51 poslancov, v kresle zostáva sedieť aj naďalej. A bude v ňom buď do konca tohto volebného obdobia alebo kým ju z neho nezosadí prezidentka na návrh premiéra E. Hegera alebo z neho sama nebude odídená.
Poslanec z najväčšieho koaličného spolku, ktorý ako osamotene hlasoval za vyslovenie nedôvery členovi vlastnej vlády, tým vlastne iba dokázal, že je v politike iba náhodou, že do nej nepatrí, pretože neovláda jej základné súvislosti ani politickú abecedu. Oceniť možno iba jeho hlasovanie o návrhu, aby parlament o vyslovení nedôvery ministerke hlasoval tajne, pretože tak to má v personálnych otázkach aj byť. A nielen preto, lebo to prináša celkom iné možnosti, ale z princípu. Vrátane toho, že jednou z úloh parlamentu je kontrolovať vládu, a nie jej slúžiť.
Tak či onak, ministerka M. Kolíková zostáva vo funkcii a či je to nielen pre vládnu koalíciu, ale hlavne pre ľudí aj dobrá správa, sa ešte iba uvidí. Jej tzv. reforma súdnictva sa totiž skôr alebo neskôr dotkne každého.